Zverejnenie príspevku / stránky na vybrali.sme.sk Bookmark and Share Tlač / PDF príspevku / stránky

13. februára 2010

Top 10: 4. Irvin Yalom

Desať najvplyvnejších terapeutov za posledných 25 rokov



Irvin Yalom je suverénny rozprávač, ktorého príbehy sú hlavne o psychoterapeutoch, ich pacientoch a komplexnom rituáli zvanom psychoterapia. Je jedným z popredných odborníkov na skupinovú terapiu – jeho významná práca na túto tému Teória a prax skupinovej psychoterapie sa od roku 1970 dočkala piatich vydaní a predalo sa jej viac ako 700 000 tisíc kusov. Je tiež najlepším odborníkom v krajine na existenciálnu psychoterapiu. Ale slávnym sa stal vďaka fiktívnym prácam o psychoterapii, medzi ktoré patria bestsellery Láska a jej kat, Keď Nietzsche plakal a Mama a zmysel života.

Syn chudobných ruských židovských prisťahovalcov sa mohol stať spisovateľom. Ale v mentalite geta jeho mladosti nebolo písanie prijateľnou voľbou povolania pre niekoho, kto sa chcel dostať vyššie. Ako si spomína v životopisnej poznámke „lekárska fakulta bola bližšie k Tolstému a Dostojevskému“ ako obchod.

Keď začínal, ako prvá pacientka mu bola pridelená lesbička, ktorá k nemu dochádzala dva krát týždenne po 12 týždňov. Nevedel nič o psychiatrii, ani o terapii a už vôbec nič o lesbickej homosexualite. „Čo som jej mohol ponúknuť?“ píše v úvode k Čítanke z Yaloma. „Všetko, čo som mohol urobiť, ako som sa napokon rozhodol, bolo nechať ju, aby bola mojím sprievodcom a skúmať jej svet, ako som najlepšie vedel. Jej predchádzajúce skúsenosti s mužmi boli strašné, ja som bol prvý muž, ktorý ju pozorne a úctivo počúval. Jej príbeh ma dojal. Často som na ňu myslieval medzi jednotlivými stretnutiami a po niekoľkých týždňoch sa medzi nami vyvinul nežný, dokonca láskyplný vzťah.“ Žena sa rýchlo zlepšila.

O stretnutiach s touto pacientkou a láskyplnými pocitmi, ktoré medzi nimi vznikli, porozprával aj svojim spolužiakom na psychiatrickej fakulte a rozličným psychoanalytickým kapacitám, keď prezentoval prípad. Pri týchto príležitostiach sa obvykle stávalo, že zhromaždení experti sa veľa vypytovali a ostro kritizovali protagonistu. Tento krát ho však nikto neprerušil. Na jeho prekvapenie sa mu od niektorých prítomných dostalo „štedrej, ba dokonca trápnej pochvaly“ a iní povedali, že prezentácia „hovorila sama za seba a nič k nej netreba dodať.“

Bolo to ako zjavenie. Ako vyvolal takú neočakávanú reakciu od svojich poslucháčov? Nie vďaka svojim psychiatrickým vedomostiam alebo klinickej odbornosti, ktoré nemal. „Urobil som niečo celkom iné, vyjadril som podstatu vzťahu medzi mnou a pacientkou vo forme zaujímavého príbehu.“ Vyjadrenie zážitku nielen oživilo „kazuistiku“, ale vzbudilo v Yalomovi aj poznanie, ktoré bolo odvtedy pre jeho prístup ústredné: pacientov možno úplne spoznať a pochopiť len z ich príbehu a zo vzťahu, ktorý si s terapeutom vytvoria.

Yalomova práca akoby hovorila, že väčšina psychodynamických teórií nejde dostatočne hlboko. Podľa neho je univerzálnosť smrti, vedomie, že pahltná zubatá s kosou číha na nás za najbližším rohom, si od terapeuta vyžaduje určitú pokoru. „Každý – a to sa týka terapeutov rovnako ako pacientov – je predurčený na to, aby prežíval nielen radosti života, ale aj jeho nevyhnutné temné stránky.“ Namiesto rozlišovania na „my“ (liečitelia) a „oni“ (súžení“) radšej berie terapeutov a pacientov ako „spoločníkov na ceste... a to všetko spoločne, pričom nikto [ani terapeut] nie je imúnny voči základným tragédiám existencie.“

Akú terapiu robí „existenciálny terapeut“? Podľa Yaloma je najlepším protiliekom na existenciálne zúfalstvo – strach z bezvýznamnosti tvárou v tvár určitej smrti – plnokrvná ľudská angažovanosť a záväzok, ktorých nedostatok pravdepodobne privádza väčšinu pacientov do terapie. V úvode k Láske a jej katovi píše, že terapeut musí nasmerovať svoju snahu práve k angažovanosti – niežeby angažovanosť poskytovala racionálne odpovede na otázky významu, ale spôsobí, že prestanú byť dôležité.“

Yalomovo terapeutické krédo možno zhrnúť do jednoduchej direktívy, ktorú on sám adresoval ostatným terapeutom: „Dovoľte, aby vám záležalo na pacientovi.“ To, čo má na mysli, ilustruje protikladným príkladom zo života známeho terapeuta, u ktorého v mladosti študoval. 70-ročný terapeut sa chystal do penzie a rozpúšťal vlastnú terapeutickú skupinu, ktorú viedol 10 rokov. Yalom sa zúčastnil záverečných sedení skupiny, na ktorých jej členovia hodnotili predošlých desať rokov, čo dosiahli, ako vyrástli a ako sa vyvinuli. Zhodli sa na tom, že každý v skupine sa nesmierne zmenil, všetci, okrem jedného – terapeuta. Neskôr, v rozhovore s Yalomom, povedal tento terapeut s veľkým zadosťučinením, búchajúc pritom hánkou do stola, aby to zdôraznil: „To je, chlapče môj, to je dobrá technika!“ Nie však pre Yaloma. „Strávil s týmito ľuďmi 10 rokov zo svojho života bez toho, aby ho ovplyvnili alebo zmenili – nedovolil, aby mu na nich záležalo. To bol najsmutnejší príbeh o terapii, aký som kedy počul.“

To nie je príbeh, ktorý by sa dal povedať o Yalomovi. A možno preto záleží na ňom toľkým terapeutom a neterapeutom, ktorí čítali jeho knihy alebo ho počuli prednášať. „Nič z toho, čo terapeut robí,“ povedal a napísal Yalom niekoľko krát, „nemá prednosť pred budovaním dôveryplného vzťahu s pacientom.“ Nie je ťažké pochopiť, prečo chce toľko ľudí byť takým terapeutom ako Yalom alebo byť jeho pacientom. Ak máte možnosť urobiť oboje, tým lepšie pre vás.






Článok uverejnený s láskavým súhlasom redakcie bulletinu EMPATIA.

10. John Gottman


0 comments:

Zverejnenie komentára