Inštitút Virginie Satirovej: Virginia Satirová

Po skončení vysokej školy nastúpila Virginia ako učiteľka štátnej školy vo Williams Bay vo Wisconsine. Hoci atmosféru na škole považovala na svoj vkus za „rigidnú“ a „spiatočnícku“ (Russell, 7), u žiakov bola obľúbená. Vždy sa zaujímala o rodinný život svojich žiakov. Zanedlho začala chodiť ku nim na návštevy domov, aby získala podporu rodičov. Tu sa azda zrodila jej myšlienka liečiť rodiny: „Ak vyliečime rodinu,“ povedala, „vyliečime svet.“ (Laign, 20) Po roku sa stala na škole vo Williams Bay riaditeľkou.

Po roku riadenia školy si Virginia uvedomila svoju túžbu byť cestujúcou učiteľkou. Dostala sa do Ann Arbor, Shreveportu, St. Louis a Miami. Čím viac učila, tým viac sa dozvedela o svojich žiakoch a ich rodinách:

„Uvedomila som si, že je tu mnoho vecí, ktorým treba porozumieť a ktorým som nerozumela, a preto som sa rozhodla ďalej sa vzdelávať. Nejako som sa dostala na sociálnu prácu. Niekto mi povedal, že je taká škola, nepamätám sa už, kto.“ (Russell, 10)

Manželstvo a deti

Magisterské štúdium začala Virginia v lete roku 1937 na Northwesternskej Univerzite v Chicagu a v decembri 1941 sa vydala za Gordona Rogersa. Manželstvo opísala ako romantické vojnové manželstvo. Spoznali sa na železničnej stanici, keď bol Gordon ako mladý vojak na dovolenke a boli spolu len niekoľko mesiacov, pretože potom sa Gordon musel vrátiť na vojnu. Virginia zakrátko otehotnela, ale bolo to mimomaternicové tehotenstvo a tak jej vybrali maternicu.

Kým manžel bojoval vo vojne, Virginia pokračovala v štúdiu. V roku 1943 ho absolvovala a v roku 1948 obhájila diplomovú prácu a získala magisterský titul na Chicagskej Univerzite. V tomto čase začala pracovať s dvomi mladými ženami, Mary a Ruth, ktoré si neskôr adoptovala.

Keď sa Gordon vrátil z vojny, obaja zistili, že sa priveľmi vzdialili na to, aby mohli mať dobré manželstvo. Rozviedli sa v 1949.

Druhé Virginiine manželstvo s Normanom Satirom trvalo od roku 1951 do roku 1957. Počas tohto druhého manželstva si Virginia adoptovala Mary a Ruth už ako dospelé. Hoci dôvod ich adopcie ostáva trochu nejasný, môžeme sa domnievať, že to bolo sčasti zo súcitu a sčasti preto, že nemohla mať vlastné deti. Ďalším faktorom mohla byť snaha o záchranu manželstva s Normanom. Knihu The New People Making (1988) venovala adoptívnym dcéram:

„Mojim dcéram Mary a Ruth a ich deťom, Tine, Barrymu, Angele, Scottovi, Judie, Johnovi a Michaelovi, ktorí ma pomohli vytvárať.“

Možno je ťažko pochopiteľné, prečo si niekto, kto tak úspešne pomáhal iným v ťažkostiach so vzťahmi, nedokázal udržať celoživotný vzťah. Na vysvetlenie by mohli poslúžiť Virginiine vlastné slová:

„Keby som vtedy vedela, čo viem dnes, mnoho vecí by sa udialo inak. Ale vtedy som to nevedela. Na veci sa vždy pozeráte s dodatočnou múdrosťou a tá je vynikajúca na písanie vedeckých prác, ale nehodí sa pre život.“ (King, 37)

„Často mi prichádzalo na um, že keby bol naporúdzi niekto taký, ako ja, niečo by mohol urobiť. A tiež si myslím, že by som nebola bývala mohla urobiť to, čo som vo svete urobila, keby som bola bývala vydatá. A keď som sa rozhodla – pretože som bola na dosah manželstva mnoho krát – povedala som nie, pretože keby som sa chcela túlať po svete tak, ako som sa túlala, nebolo by to spravodlivé voči ľuďom. V istom zmysle to bolo niečo ako osud, pretože som mohla chodiť, kam som chcela. Niektorí ľudia majú na svete iné poslanie.“ (Blitzer, 39)

Ďalšie štúdium

Pretože ešte stále učila, keď pokračovala v magisterskom štúdiu na Northwesternskej Univerzite, po tri letá sa zapísala na Fakultu sociálnych služieb Chicagskej Univerzity. To bolo krátko po tom, čo jej prvý manžel Gordon odišiel do vojny.

Na Chicagskej Univerzite utrpela Virginia niekoľko akademických šokov. Po prvý krát v živote neurobila skúšku a profesor jej doslova povedal: „Očividne z vás nebude dobrá sociálna pracovníčka“. Virginia si vysvetľovala negatívne reakcie tým, že na škole nechceli vydaté ženy a najmä nie „vydatú ženu, ktorá nie je ochotná robiť veci tradičným spôsobom.“ (Russell, 11) Na jeden semester školu opustila, ale vrátila sa s novou vervou. Smelo prijala umiestenku, ktorú škola zrejme považovala za dostatočne odstrašujúcu. Svoje miesto v Chicagskom domove pre dievčatá premenila na výnimočnú príležitosť niečo sa naučiť a ukázala, že z ťažkej situácie takmer bez supervízie a bez pomoci dokáže vyťažiť to najlepšie. Štúdium dokončila v roku 1943, ale titul dostala až v roku 1948 po obhájení diplomovej práce.

V roku 1975 Fakulta sociálnych služieb Chicagskej Univerzity ocenila Virginiinu schopnosť prekonávať prekážky a udelila jej „Zlatú medailu“ za službu ľudstvu. Virginia opisuje tento zážitok takto:

„Keď som si prišla prevziať ocenenie, povedala som, že som hrdá nato, že som ho dostala, pretože pre mňa niečo znamená. Ale potom som povedala, že tomu nerozumiem. Na Chicagskú Univerzitu som prišla ako študentka s hviezdami v očiach a potom som zistila, že ponúkajú tie isté staré veci, ktoré som dostávala v iných situáciách. A povedala som si, že keď vyrastiem, budem to robiť inak. A viete, dostalo sa mi potlesku postojačky.“ (Russell, 12)

pokračovanie

Spracoval PhDr. Ivan Valkovič

Článok uverejnený s láskavým súhlasom redakcie bulletinu EMPATIA.

Momentky
Rodina
Štúdium
Učiteľka
Terapeutka
Priekopníčka
Choroba a smrť

V tomto roku organizujeme niekoľko seminárov zameraných na rodinu a vzťahy
podľa Modelu Virginie Satirovej: