Zverejnenie príspevku / stránky na vybrali.sme.sk Bookmark and Share Tlač / PDF príspevku / stránky

12. marca 2016

Rozhovor so Sharon Loeschen

Rozhovor so Sharon Loeschen v roku 2009 pripravil Vlado Hambálek.

Kde bolo, tam bolo, stretli sme sa jedného májového týždňa niekoľkí kolegovia a kolegyne na svetovej konferencii o rodine, v matke miest, v Prahe. Programu bolo požehnane. Jeden z workshopov viedla aj kanadská satirovská terapeutka Sharon Loeschen. Mne osobne to meno nebolo neznáme, pretože už zopár rokov poznám a napriek svojej inej orientácii aktívne využívam jej šesťfázový cyklický model práce s klientom. Táto kanadská terapeutka v ňom popisuje jednotlivé zručnosti terapeutickej práce s klientom/rodinou, ktoré používa v jednotlivých fázach terapeutického procesu. Po jej workshope sme sa rozhodli spolu s Jolkou, že ju a jej kolegyňu Maureen Graves oslovíme a nahráme s nimi rozhovor.
To sme ešte nevedeli, že diktafón ostal mojou vinou v Bratislave. Rozhovor sme tak nenahrali, čo ma mrzí. To, čo vám ponúkame nižšie sú odpovede na niekoľko otázok, ktoré sme v pôvodnom rozhovore Sharon a Maureen položili. Rozhovor bol živý, mal viacero odbočiek s osobnými skúsenosťami oboch terapeutiek a sršalo z neho akési satirovské teplo. Škoda ho. Napokon sme sa rozhodli vzdať sa génia loci miesta a poslať niektoré otázky, ktoré v Prahe padli ešte raz, mailom, priamo Sharon Loeschen. Takéto sú odpovede:

Ako si sa stala rodinnou terapeutkou?

Najprv som sa stala všeobecnou sociálnou pracovníčkou, pracovala som s deťmi v pestúnskych rodinách a s ich rodinami, aj s pôvodnými, aj s pestúnskymi. Potom som pracovala so ženami, ktoré boli tehotné a nechceli byť – väčšina z nich dala deti na adopciu. Neskôr som sa rozhodla, že budem klinickou sociálnou pracovníčkou, tak som si urobila špeciálny výcvik, aby som dostala licenciu a mohla byť psychoterapeutkou. Pracujem väčšinou s jednotlivcami, niekedy s pármi a občas s celou rodinou. Väčšina mojej práce je teda individuálna, ale vždy používam rodinný systém ako základný model: vnútorné časti osoby chápem ako jej vnútorný rodinný systém. Okrem práce Virginie Satirovej som k svojej koncepcii pridala štúdium Modelu rodinných systémov Richarda Schwartza a Emocionálne zameraný model Susan Johnsonovej.

Prečo si si vybrala Satirovej model?

Pôvodne som si vybrala model Satirovej preto, že napísala knihu Conjoint Family Therapy (Spojená rodinná terapia) a to bol pre mňa výborný sprievodca. Neskôr som absolvovala štvordňový workshop Satirovej a sila jej práce na mňa urobila hlboký dojem. Myslím, že by sa dalo povedať, že ten workshop zmenil môj život!

Čo ťa najviac zaujalo na tomto terapeutickom prístupe?

Najviac ma na modeli Satirovej zaujalo to, že to je prístup od srdca k srdcu alebo od ducha k duchu. Je to spojenie, ktoré ľuďom umožňuje dostať sa do kontaktu s pocitmi a mení ich perspektívu a správanie. Obdivujem jej schopnosť vidieť univerzálnu rovinu pod každým problémom, s ktorým človek prichádza a pracovať s ním tak, že to pomôže nielen tejto osobe, ale aj všetkým ostatným, ktorí sú pri tom!

Akí ľudia sú tvojimi klientmi? S akými problémami pracuješ?

Pracujem s rozličnými klientmi, ale mnohí z nich boli v detstve zneužívaní, niektorí hrozne. Pracujem aj s pármi, ktoré majú problémy vo vzťahu.

Čo myslíš, aké sú hlavné rozdiely medzi satirovskou rodinnou terapiou a ostatnými rodinnými terapiami (štrukturálnou, strategickou, systemickou, bowenovskou, orientovanou na riešenie, naratívnou...)?

Hlavné rozdiely v satirovskom modeli oproti ostatným rodinným terapiám spočívajú v tom, že tu sa dôraz kladie na vytváranie kontaktu, od ducha k duchu; na pozitíva, t. j. pomoc ľuďom, aby mali prístup k svojim vnútorným zdrojom; na pomoc prežiť počas sedenia niečo odlišné, nielen niečo pochopiť; na integrácii intrapsychickej práce jednotlivca s prácou interpersonálnou; na integrácii emócií s kogníciami a so správaním; a napokon na integrácii prítomnosti s minulosťou, keď sú tu traumy, ktoré spôsobujú zaseknutie človeka v symptómoch.

Aké základné schopnosti, zručnosti potrebuje satirovsky terapeut?

Čo sa týka zručností, o tom som napísala celú knihu. Ak ju nepoznáte, volá sa The Satir Process (Satirovský proces) a rozlišujem v nej 37 zručností, ktoré sú súčasťou satirovského procesu. V zásade ide o 6 súborov zručností: vytváranie kontaktu, validizovanie, facilitovanie uvedomovania, podpora akceptovania, vytváranie zmien a posilňovanie zmien. Ak by ste chceli viac informácií, knihu získate na www.avanta.net pod hlavičkou Bookstore (obchod s knihami).

Vidíš nejaké nebezpečenstvá alebo riziká pri používaní tohto prístupu s klientmi?

Čo sa týka nebezpečenstiev, myslím si, že terapeut musí mať vždy sebadisciplínu a pozorovať a reagovať na proces každého človeka, aby nešiel ďalej, ako je vhodné. Človek vždy musí dbať na vytváranie bezpečia a napraviť, keď sa niekto necíti bezpečne.



Otázky kládol: Mgr. Vladimír Hambálek
Preklad: PhDr. Ivan Valkovič

(zverejnené so súhlasom autora rozhovoru)

Rozhovor bol uverejnený v časopise Empatia 2/2007,
str. 38, ročník XIV. č. 52

0 comments:

Zverejnenie komentára









Satirovské terapeutické presvedčenia
Mgr. Ľubica Tománková