Zverejnenie príspevku / stránky na vybrali.sme.sk Bookmark and Share Tlač / PDF príspevku / stránky

10. septembra 2010

Stretávanie sa syna s otcom po rozvode

Kazuistika „Mirko – súdne nariadenie k stretávaniu sa s otcom“. In: Záverečná práca špecializačného štúdia „Model Virginie Satirovej v praxi školského psychológa“.

Mirko je 13 ročný chlapec. Pochádza z východného Slovenska. Do poradne prichádza s matkou na základe nariadenia zo súdu. Matka sa rozviedla s otcom dieťaťa, keď mal chlapec 4 roky. Otec sa potom odsťahoval do menšieho mestečka na západe republiky, chlapca nenavštevoval.

Fyzická vzdialenosť medzi dieťaťom a jeho otcom bola prvým faktorom, ktorý sa podpísal na vzájomnom odcudzení. Ďalším faktorom bola nevraživosť medzi rodičmi, ktorí manželskú priepasť nedokázali preklenúť ani vo svojich rodičovských rolách. Situáciu sťažuje aj skutočnosť, že matka chlapca žije teraz so svojím druhým manželom, ktorému Mirko hovorí otec i so svojím bračekom.

Biologický otec dieťaťa sa pokúšal s dieťaťom kontaktovať, keď mal chlapec 7 rokov, no neskôr kontakt znova ustal. Po konzultácii s otcom sa dozvedám, že matka mu vraj bránila stretávať sa so synom, častokrát si musel na pomoc zavolať policajtov. Matka na toto tvrdenie v individuálnej konzultácii odpovedá, že chlapec sa nechcel stretnúť s otcom, odmietal ho.

Skúmaním súdu a rôznym dokazovaním, ťažkosťami v spoločnej komunikácii a v prospech dieťaťa, súdnoznaleckými posudkami z odboru detskej psychológie sa stalo, že v 13 rokoch súd nariaďuje dieťaťu stretávať sa s otcom raz mesačne v poradni, na neutrálnej pôde, za účelom minimalizovania tráum a emočných rizík pre dieťa. Túto skutočnosť museli akceptovať aj obaja rodičia.

Matka sa na biologického otca dieťaťa hnevá. Odmieta kontakt, ale povedala, že príchod chlapca na stretnutie zabezpečí. Chlapcovi sa zhoršil prospech, má neurotické ťažkosti – aj počas stretnutia si v kuse mädlil ruky, pred stretnutím zvracal. Chlapec je tínedžer vo fáze hnevu, odmieta otca – rozhovorom zisťujem, že sa mu chce pomstiť a nestojí oňho, ako sa otec kedysi „vykašlal“ naňho.

Realizovali sme sedem sedení.

Faktory, ktoré zhoršili vzťah: nútenosť stretnutí (nariadenie zo súdu) – vonkajšia motivácia, arogancia, hnev dieťaťa, ambivalentný až odmietavý postoj dieťaťa k stretnutiu a otcovi, matkin odmietavý vzťah k biologickému otcovi dieťaťa, nepodporenie vzťahu medzi biologickým otcom a dieťaťom zo strany matky, hnev otca pri dlhodobom odmietaní chlapcom, prijatie nevlastného otca.

Za faktory podporujúce vzťah považujeme: vytváranie dohôd, naozaj menej konfliktné, aj keď menej osobné prostredie poradne, ústupky zo strany otca, pokojný tón v komunikácii, darčeky od otca, akceptácia biologického otca zo strany matky, vysvetlenie dôležitosti otca pre budúcnosť.

Ukázalo sa, že sa „zasekneme“ a neporadíme si so vzťahom medzi dieťaťom a jeho biologickým otcom, pokiaľ nepozveme do komunikácie aj matku dieťaťa. Rozhovorom a skúmaním ľadovca sme zistili, že matka by aj rada podporila vzťah, ale často sa jej vybavujú scény s policajtami, keď chlapec nechcel ísť na stretnutie s otcom. Pracovali sme na odpustení otcovi dieťaťa, na obraze miesta biologického otca v terajšom živote dieťaťa (vytváranie nových obrázkov a významov) a rozoberali sme otázku, ako by sa mohol k otcovi stavať chlapec v budúcnosti. Tiež sme hovorili o potrebe toho, aby ona „požehnala“, odobrila chlapcov vzťah k biologickému otcovi (aby to minimalizovalo chlapcove pocity viny a zrady voči matke).

V individuálnych konzultáciách s otcom sme pracovali na uvoľnení a príprave otca na nadviazanie kontaktu, na rozvíjaní komunikácie, na spracovaní hnevu, bezmocnosti a smútku zo správania chlapca. Naozaj sa ukázalo, že dieťa nemá vôbec vytvorenú sekundárnu väzbu s biologickým otcom. Chlapec prejavoval výrazné známky hostility voči otcovi, ako coping používal úplnú ignoráciu, z komunikačných štýlov rušenie.

Rešpektovali sme odmietavý postoj chlapca k otcovi a pracovali sme na vytvorení nových významov, vytvorení nových „obrázkov“, napr. že otec ho ľúbi, že ho rešpektuje, že má oňho záujem. Snažili sme sa vrátiť k nejakým príjemným spomienkam, ktoré spolu prežili. Chlapec to však odmietal. Tiež sme pracovali na relaxačných technikách, aby sme minimalizovali neurotické prejavy dieťaťa.

Chlapec s rodičmi už nie sú klientami poradne. Otec stratil prácu a nemá dostatok prostriedkov, aby mohol dochádzať na stretnutia, tiež zamestnávateľ mu nevedel vždy vyjsť v ústrety, aby ho pustil na stretnutia skôr.

Ako by mohol školský psychológ využívajúci model terapie podľa Virginie Satirovej byť nápomocným takémuto dieťaťu?

  • mohol by byť preňho podporou
  • mohol by ďalej s chlapcom pracovať na odstránení neurotických ťažkostí – relaxačnými technikami a na stabilizácii jeho študijných výsledkov
  • modelovaním rodiny (pomocou lega či plastelíny ) by mohol pracovať na začlenení biologického otca do sveta dieťaťa – práca s akceptovaním otca
  • mohol by učiť dieťa oceňovať, hľadať silné stránky u seba i u iných ľudí
  • mohol by pracovať s celou triedou, v ktorej sa chlapec nachádza, pomocou prevenčných programov (napr. pomocou programu Povedz to priamo – s nácvikom komunikačných zručností a s dôrazom na kongruentnú komunikáciu) na rozvíjaní empatie, kooperácie, sociálnosti
  • mohol by ďalej konzultovať individuálne s matkou dieťaťa a povzbudzovať ju, aby podporovala vzťah s otcom
  • keď sa ozve otec, pomôcť mu pri udržiavaní kontaktu...

    Napriek stále negatívnemu postoju chlapca voči otcovi máme dôveru v to, že obrázky, ktoré sme chlapcovi ponúkli, starostlivosť a záujem otca, vyjadrenie lásky otca dieťaťu sú tým, k čomu sa bude môcť klient vrátiť, keď on sám bude otcom. Čaká ho dlhá cesta, na ktorej bude musieť najprv otcovi odpustiť, aby sa mohol zmieriť so svojím rozbitým vnútrom a aby si priznal, že aj keď jeho otec nebol ideálny, stál oňho a ukázal mu, že je preň dôležitý.



    Mgr. Henrieta Popluhárová

    Literatúra:


  • Popluhárová H.: Model Virginie Satirovej v praxi školského psychológa, záverečná práca špecializačného štúdia v odbore školská psychológia, FF UK Bratislava, Bratislava 2010

  • Satir, V., Banmen, J., Gerber, J., Gomori, M.: The Satir Model, 1991


    Súvisiace články:


    Model V. Satirovej a humanizácia vzdelávania
    Vnútorná mapa vyrušujúceho druháka
    Osvojenie dcéry partnerom matky (kazuistika)
    Smútok synov zo straty otca po suicídiu (kazuistika)
    Rediagnostika chlapca zo špeciálnej školy (kazuistika)
    Autoritatívna výchova a vzťah s dcérami (kazuistika)



  • 0 comments:

    Zverejnenie komentára









    Satirovské terapeutické presvedčenia
    Mgr. Ľubica Tománková