Zverejnenie príspevku / stránky na vybrali.sme.sk Bookmark and Share Tlač / PDF príspevku / stránky

18. novembra 2010

Mám psychoterapeutovi obnažiť dušu?

(Záznam zo vstupného rozhovoru s klientom zverejnený s jeho súhlasom.)

Dlho som bol presvedčený, že v ambulancii psychoterapeuta nemám čo hľadať ani čo nájsť.

Roky som žil s pocitom, že svoj život mám pevne v rukách, že dokonale rozumiem sebe aj ľuďom okolo seba. K tomuto pocitu som sa prehrýzal v čase dospievania. Prečítal som desiatky kníh (Sväté Písmo nevynímajúc) s cieľom nájsť v nich odpovede na otázky „kto som? aký vlastne som? čo ma utvára/lo? čo mi bráni sa zmeniť? čo chcem od života? aký má môj život zmysel? má ho vôbec? má nejaký zmysel bytie? ak áno, aký? ...“ Pocit, že svoj život držím pevne v rukách, som nadobudol vďaka sebanahliadnutiu, strate ilúzií o sebe, prijatiu holého faktu svojej fyzickej, mravnej, intelektuálnej a sociálnej nedokonalosti, vďaka zmiereniu sa s poznaním, že od života nemá zmysel očakávať veľké veci, keď z neho aj tak nevyviaznem živý.

Toto zmierenie ma dlho chránilo pred sklamaniami z prehnaných očakávaní a nádejí, no časom moja zdanlivo nedobytná pevnosť začala dostávať trhliny. Skúsenosti ma viedli k uvedomeniu, že postaviť sa nad život či mimo neho sa nedá, že udalosti a zážitky človeka do seba chtiac-nechtiac vtiahnu tak, až je mu odstup prekážkou a nadhľad nanič. Zistil som, že sa nedá súčasne autenticky prežívať svoje pocity a zároveň ich mať vo vedomej moci. V takých chvíľach som si kládol otázku, prečo pri odblokovaní sebakontroly konám a cítim práve tak, ako konám a cítim? kde má moje správanie korene? prečo cítim znepokojenie a úzkosť aj vo chvíľach, kedy pre ne na prvý pohľad nejestvujú vonkajšie príčiny? prečo sa mi cyklicky vracajú pocity zbytočnosti seba a bytia vôbec?

Uvedomil som si, že v knihách budem odpovede na svoje otázky hľadať márne. Odpovede, na ktoré som naďabil, si protirečili, vzájomne sa podkopávali či vylučovali a mnohé neboli v súlade ani s mojou osobnou skúsenosťou. A tak som sa chvíľami pohrával s myšlienkou, že by mohlo byť fajn zájsť k nejakému liečiteľovi duše, k psychoterapeutovi, a skúsiť odpovede hľadať u neho a s ním. Lákala ma predstava, že na rozdiel od múdrostí dolovaných z kníh sa budem môcť s psychoterapeutom zhovárať, prieť sa s ním, prijímať podnety a dávať mu vodítka, aby mi svoje rady ušil na mieru, aby zo svojich vedomostí a skúseností vytiahol tie, ktoré mi pomôžu tu a teraz. Odrádzali ma pochybnosti, že čo už len také mi môže poskytnúť psychoterapeut, ktorý svoje vedomosti načerpal z kníh, aké som čítal alebo si môžem prečítať aj sám? Prečo by som mal obnažiť svoju dušu cudziemu človeku? Kde mám záruku, že mi miesto pomoci nespôsobí zranenia a ujmy? Čo ma prinúti prijať jeho analýzy a rady a riadiť sa nimi?

Nakoniec som sa odhodlal to aspoň skúsiť. Moja viera, že to má zmysel, sa opierala o predpoklad, že psychoterapeut vďaka svojim vedomostiam, skúsenostiam a nadhľadu rozpozná uzlové body môjho život omnoho rýchlejšie než ako to dokážem urobiť ja sám, keď mi všeličo bráni vo výhľade a možno nevidím ani to, čo je inému človeku zvonku zjavné na prvý-druhý pohľad. V presvedčení, že má zmysel sa o to aspoň pokúsiť ma utvrdilo aj poznanie, že mnohí psychoterapeuti poskytujú nielen rady, ale aj ozdravný účinok zážitku, že cez zážitok vedú klienta k uvedomeniu si vecí, ktoré rozumu nie sú priamočiaro prístupné, a že ho takýmto zážitkom dokážu sprevádzať a vyviesť zo záseku minulých tráum ako z bludiska, z ktorého sa sám nevie vymotať.

Skúsim to teda a uvidím. Nečakám rýchle riešenia, no nečakám ani premúdrelé pitvanie môjho vnútra alebo rýchle a „zaručené“ rady a ponaučenia. Očakávam spoločnú cestu, spoločné dobrodružstvo (seba)poznávania a (seba)prežívania, v ktorom budem spoluurčovať, ktoré hranice prekročíme a ktoré nie. Očakávam sondy do minulých zážitkov a nové pohľady na to, čo z nich vo mne stále drieme a dosiaľ ma z hlbín nevedomia ovplyvňuje. Očakávam, že ma nebudete nútiť zbavovať sa „všetkého zlého“, ale že mi ponúknete nové impulzy a otvoríte nové možnosti, vďaka ktorým dokážem zmeniť to, čo mi dosiaľ neslúžilo dobre alebo mi škodilo. A hlavne: nárokujem si slobodu zobrať si z tohto spoločného dobrodružstva len to, čo sám uznám za vhodné.

Myslíte si, že dokážete moje očakávania a predstavy naplniť?


0 comments:

Zverejnenie komentára









Satirovské terapeutické presvedčenia
Mgr. Ľubica Tománková