Zverejnenie príspevku / stránky na vybrali.sme.sk Bookmark and Share Tlač / PDF príspevku / stránky

30. mája 2011

Rodinná rekonštrukcia ako príležitosť k osobnému rastu

Slovo rekonštrukcia sa používa v rôznych kontextoch a významoch - od rekonštrukcie ako prestavby domu či interiéru bytu, cez rekonštrukciu pri vyšetrovaní trestných činov, až po rekonštrukciu portrétu či reštauráciu umeleckého diela.

Virginia Satirová v osemdesiatych rokoch minulého storočia premietla termín rekonštrukcia do psychoterapeutického rámca. Pojmom „rodinná rekonštrukcia“ označila proces, ktorým sa snažila vystihnúť podstatu psychologickej intervencie, ktorou by sa človek mohol vrátiť do historického a psychologického prostredia svojej pôvodnej rodiny. Ide o jeden z najzaujímavejších, avšak aj najzložitejších nástrojov tejto rodinnej terapeutky.

Cieľom rodinnej rekonštrukcie podľa Satirovej bolo klienta - protagonistu (hviezdu) rodinnej rekonštrukcie nasmerovať na návrat k sebe samému, aby mohol rásť, a vytvoriť nové možnosti vo vzťahu k svojim rodičom.

Vzniká otázka, prečo je potrebné niekoho po rokoch v dospelosti sprevádzať takýmto spôsobom
do nového vzťahu k sebe a ku svojim najbližším v rodine, prípadne ďalej aj k minulým generáciám predkov? Prečo je potrebné niečo, čo vzniklo pred mnohými rokmi automaticky, neskôr zámerne rekonštruovať psychologicky? Záujemcovia, ktorí pracujú s rodinným systémom, rodinnými konšteláciami alebo vzťahmi, pridávajú otázku, čo je pre rodinnú rekonštrukciu Virginie Satirovej charakteristické?

Virginia sa obdobne, ako mnohí iní terapeuti pred ňou, súčasne s ňou a aj neskôr, zaoberala intenzívne súvislosťou medzi kvalitou vzťahov medzi rodičmi a deťmi a ich psychickým zdravím. Neskôr, rok pred svojou smrťou v roku 1987 v Crested Bute, Colorado, vyjadruje svoju skúsenosť, že „v konkrétnej vnútornej bolesti každého jednotlivca je možné vidieť niečo univerzálne“. Podľa jej presvedčenia veľká časť bolesti, ktorá vzniká v detstve a pretrvá aj do dospelosti, je spojená s lojalitou k vlastným rodičom: dieťa ich túži milovať a byť milované a súčasne ak z nejakého dôvodu - kvôli určitej prekážke túto lásku necíti, trápi sa a prežíva bolesť. Satirová nadviazala na objaviteľskú prácu Sigmunda Freuda o význame rodičov a včasného detstva. Ako „detektív na rodičov“, ktorým sa na základe mnohých detských záhad o zložitosti vzťahov medzi rodičmi a aj prarodičmi a ich moci nad dieťaťom zaumienila v dospelosti stať, už ako renomovaná terapeutka skúmala ďalej vzťah medzi tým, čo sa ľudia naučili vo svojich rodinách a ich správaním. Videla ľudí, ako sa pokúšajú zbaviť svojich negatívnych skúseností z detstva spôsobmi, ktoré im zjavne nepomáhali. Hľadala odpovede na otázku, ako sú veci usporiadané a čo by sa dalo zmeniť.

Bola presvedčená, že rodičia nie sú prirodzenými nepriateľmi detí, ako pôvodne predpokladali psychoanalytici. Ľudia, vrátane rodičov v danom okamihu robia to najlepšie, čo dokážu a ak by to dokázali robiť lepšie, tak by to pravdepodobne urobili. To, čo je však dobré pre dospelých, nemusí byť súčasne v rovnakej chvíli dobré aj pre ich deti. „Rodičia sú odrastené deti a využívajú svoju skúsenosť a to, čo sa vo svojich rodinách naučili“. Môže ísť o skúsenosti funkčné, prakticky užitočné, ako aj tie, ktoré v ďalšej situácii či generácii môžu mať menej funkčný alebo priam dysfunkčný význam alebo dopad, aj keď si to rodičia spravidla neuvedomujú. „Ľudské bytosti fungujú podobne ako vesmír v určitom usporiadaní. To, že ho nie vždy vidíme je tým, že sa nepozeráme alebo sa nepozeráme s otvorenými očami.“

Základom tohto usporiadania sa pre Satirovú stala životná energia, sila, ktorou ľudské bytosti disponujú, ale ju nevlastnia: život je zázrak, ktorý sa ani vede doposiaľ nepodarilo plne objasniť. Podstatou systemického prístupu k človeku a jeho rodine je to, že určité javy aj v živých systémoch vznikajú a nasledujú za inými, že všetko má následky a v tomto zmysle, že všetko nielen niečo stojí, ale že všetko prináša aj odmenu. A keď z tohto rámca skúmala rodiny a čo v nich môže byť pre deti, ktoré jedného dňa vyrastú a budú mať svoje deti, ohrozujúce alebo limitujúce, zistila, že

  • Ľudia v sebe nosia skúsenosti a závery zo svojich rodín, tzv. konštrukty svojich rodín.
  • Ľudia často jednajú vo svojich životoch na základe svojich skúseností a predstáv o svojich rodičoch a sebe, nie na základe vzťahu ku svojmu skutočnému otcovi a matke alebo sebe. Odtiaľto vedie v rodinnej rekonštrukcii jedna zo zmien - zmena od predstáv, vnútorných podmieňujúcich konštruktov ku skutočným ľuďom.
  • Ľudí pri traumatických zážitkoch v rodinách tá istá príhoda ovplyvnila odlišne.
    A tak nie je to traumatická udalosť, čo spôsobuje ľudskú bolesť, ale spôsob, ako ľudia na ňu reagujú, ako s ňou vo svojom živote zaobchádzajú.

    Tým, že Satirová za skutočný problém považovala spôsob zaobchádzania s problémami - ťažkosťami a rozpracovala túto koncepciu aj s praktickými dôsledkami pre človeka, v rekonštrukcii sa otvoril nový priestor pre zmenu zaobchádzania s dopadom mnohých udalostí z minulosti. Rodinná rekonštrukcia vytvára potenciál pre transformačnú zmenu - nielenže sa môže meniť selektívne poznanie, pociťovanie, vnímanie, motivácia alebo správanie človeka vo vzťahu k určitým udalostiam, ale človek, ktorý prežíva transformačnú zmenu, môže so všetkými týmito rovinami svojho zážitku začať celistvejšie zaobchádzať vo vzťahu k sebe - nielen zo svojej automatickej detskej perspektívy, ako tomu bolo doposiaľ, ale z miesta svojho dospelého ja ako nového miesta bytia v sebe začať žiť inak. Namiesto utrpenia a nespokojnosti a nedôvery z prežitého dopadu určitých udalostí môže pomocou skúseného a odborne kompetentného terapeuta - sprievodcu dospieť k zmene očakávaní, vnútornej úľave a úzdrave, k novým rozhodnutiam o sebe a o svojom vzťahu k významným ľuďom vo svojej histórii, k novej vnútornej rovnováhe a energii.

    Satirová pri svojej práci so skupinami používala sochanie - vytváranie živých obrazov pomocou sôch. Slúžilo jej na vyjadrenie vnútorných procesov pomocou navonok viditeľných telesných polôh.

    Nezostala však len pri externalizácii vnútorných pocitov ako sa s tým stretávame v iných prístupoch. Satirovú externalizovanie vnútorných procesov priviedlo k hraniu rolí. Keď k procesu pridala určitý kontext, ľudia začali hrať role matky, otca, súrodencov a iných významných osôb v rámci troch generácií pôvodnej rodiny. Obsah významných formatívnych udalostí sa stal kontextom, t. j. príbeh slúži ako scéna, javisko či kontejner, vo vnútri ktorého sprevádzajúci terapeut podnecuje zmeny a transformácie, ktoré hviezda rodinnej rekonštrukcie uviedla v úvode celého rekonštrukčného procesu ako svoj hlavný cieľ.

    Virginia Satirová spojila rekonštrukčné procesy „do ľudského divadla“, v ktorom sa nachádza tak dramatická forma blízka psychodráme, ako aj humor otvárajúci prístup k zážitkovému učeniu. Je zaujímavé, že ľudia obsadení do rolí vedia, čo povedať, i keď majú len veľmi obmedzené informácie. Univerzálnosť tohto procesu spočíva vo všeobecnej schopnosti hercov naladiť sa na univerzálny ľudský proces, i keď poznajú len málo údajov z histórie konkrétnej rodiny, pretože hoci je každý z nás jedinečný a neopakovateľný a navzájom sa výrazne líšime, v mnoho sa na seba aj veľmi podobáme...

    Satirová zdôrazňovala, že rekonštrukčný psychodramatický proces má mnoho rovín, má aj svoju spirituálnu dimenziu a je vo svojom účinku mocným a pôsobivým nástrojom. Vyžaduje odborné, osobnostné a ľudské kvality vrátane zodpovednosti sprevádzajúceho terapeuta - terapeutov, svedomité štúdium a prípravu na rekonštrukčný proces.

    V dnešnej dobe tento prístup, ktorý je v už dobre rozvinutý a známy po celom svete ako rodinná rekonštrukcia podľa Virginie Satirovej (Nerin 1993, Wegscheider-Cruse 1994, Beaudry 2008, Taylor 2008, Gomori 2008), si môže zvoliť človek, ktorého nielenže hlbšie zaujíma rodinná história jeho rodiny, ale ktorý bez úspechov opakovane usiluje o zmeny vo svojom živote a tuší, že sa v jeho živote opakujú niektoré vzorce a pravidlá z minulosti, ktoré mu boli až dávnejšie na obtiaž alebo mu prinášajú rozmanité nepríjemné pocity a stavy - smútok, depresiu, bolesť, úzkosť, hnev, pocity bezmocnosti alebo beznádeje a pod. Jednou z indikácií rodinnej rekonštrukcie je negatívny dopad tzv. nedokončených záležitostí z minulosti, nízka sebaúcta a sebahodnotenie, nekongruentné zvládanie záťaže v živote.

    Človek, ktorý má záujem o svoju rodinnú rekonštrukciu, potrebuje urobiť zodpovedné a zrelé rozhodnutie, že je pripravený pracovať na svojom osobnostnom raste a vážne sa zaoberať históriou svojej rodiny a prejsť prípravným obdobím pred samotnou rodinnou rekonštrukciou: snímať údaje ku svojim trojgeneračným štrukturálnym a percepčným rodinným mapám, pracovať na chronológii významných udalostí osôb svojej rodiny doplnenej o historickú chronológiu udalostí, hľadať odpovede na zvedavé otázky u rodinných príslušníkov alebo príbuzných, v matrikách alebo kronikách, v odbornej literatúre, fotoalbumoch a mapách, stanoviť si otázky, na ktoré by rád svoju rekonštrukciu nasmeroval a zamerať sa na oblasti, ktoré by vo svojom živote chcel mať inak...

    Vedľajším výsledkom rodinnej rekonštrukcie býva často inšpirácia pre ostatných účastníkov, ako proces „hviezdy rodinnej rekonštrukcie“ alebo hranie rolí, ktoré je dobrovoľné, zužitkovať pre zmeny vo svojom vlastnom živote...



    PhDr. Hana Ščibranyová,
    klinická psychologička,
    psychoterapeutka pre jednotlivcov, páry a rodiny

    Použitá literatúra:


  • Satirová V.: Začátky rodinné rekonstrukce, 1987 (preklad prednášky v Crested Bute, Colorado, Olga Holubová)
  • Satir V., Banmen J., Gerber J., Gomori M.: The Satir Model - Family Therapy and Beyond, 1991, Science and Behavior Books, Inc. Palo Alto, California.
  • Nerin W. F.: You Can’t Grow Up Till You Go Back Home, 1993, Magic Mountain Publishing Co., WA.
  • Wegscheider-Cruse S.: Family Reconstruction - The Living Theater Model, 1994, Science and Behavior Books, Inc.
  • Ščibranyová H.: Family Reconstruction - Challenging the Process of Change. In: Applications of the Satir Growth Model, 2006, editor John Banmen, published by Avanta, The Virginia Satir Network.
  • Banmen J. (ed.): Transformační systemická terapie, 2009, IVS ČR, Ostrava.
  • Gomori M., Adaskin E.: Personal Alchemy - The Art of Satir Family Reconstruction, 2008, Hong Kong Satir Center for Human Development Ltd.


    Súvisiace stránky:


    Rodinná rekonštrukcia Mirjam V.



  • 0 comments:

    Zverejnenie komentára









    Satirovské terapeutické presvedčenia
    Mgr. Ľubica Tománková