Zverejnenie príspevku / stránky na vybrali.sme.sk Bookmark and Share Tlač / PDF príspevku / stránky

23. júla 2012

Stimulácia raného vývinu dieťaťa prostredníctvom arteterapie

Mgr. Pavol Janoško, PhD.
Abstrakt: Príspevok popisuje jednotlivé aspekty raného vývinu dieťaťa a kľúčové predpoklady terapeuticko-výchovnej, arteterapeuticky zameranej intervencie v danom období.
Kľúčové slová: senzomotorický vývin, včasná intervencia, arteterapia


Jedinečnosť dieťaťa a jeho vývinové možnosti

Každý človek je od momentu počatia jedinečnou ľudskou osobnosťou, smerujúcou k integrite (Horňáková, 2003); je špecifickým, otvoreným systémom, v ktorom akákoľvek časť je vo vzťahu s inými časťami takým spôsobom, že zmena jednej vyvolá zmenu všetkých ostatných (Satir a kol., 1991). Znamená to, že ak pracujeme s klientom na rozvoji motorických funkcií, stimulujeme zároveň ďalšie psychické funkcie a emocionálne prežívanie. Prehĺbenie tejto bio-psycho-sociálnej integrity človeka/klienta je jedným z univerzálnych, konečných cieľov intervencie.
Lang a Berberichová (1998) považujú za základné potreby detí: pocit prijatia, slobody, úcty, bezpečia a radosti. Ak uvedené potreby nie sú napĺňané a vhodne saturované, dochádza k vnútornému zmätku, hromadeniu negatívnych pocitov, frustrácií, sklamaniu, nespokojnosti, vnútorným konfliktom, kognitívnym disonanciám. U dieťaťa sa takýto stav navonok manifestuje v podobe „problémového“ správania, resp. správania, ktoré mi vnímame ako „problémové“, i keď v kontexte dieťaťa ide o špecifický spôsob zvládania danej situácie. Podľa Horňákovej (2010) ak má dieťa problémy so správaním, môže to byť v dôsledku jeho prispôsobenia sa špecifickým životným podmienkam, neuropsychickým vybavením, prebiehajúcim ochorením, silným zážitkom, vzťahmi, neuspokojovaním potrieb, či chýbajúcimi životnými perspektívami.


Špecifiká raného vývinu dieťaťa

Senzomotorická fáza vývinu dieťaťa (od 0 do 2 rokov) je charakteristická poznávaním sveta predovšetkým pomocou zmyslov a manipuláciou s predmetmi. U dieťaťa dochádza k zdokonaľovaniu senzoricko-motorickej koordinácie. Pomocou uchopovania zameriava svoju pozornosť na vonkajšie predmety, učí sa prostredníctvom pokusu omylu, objavuje postupy, ktoré doteraz nepoznalo. Predoperačná fáza (od 2 do 7 rokov) je špecifická veľkými kvalitatívnymi skokmi v motorickom, kognitívnom, rečovom, emocionálnom a sociálnom vývine, pričom sa môžu prejavovať rôzne oslabenia v schopnostiach (In Vodičková, 2010 podľa Piageta a Inhelderovej, 1993).
Organizmus dieťaťa je v týchto obdobiach obzvlášť senzitívny k určitým podnetom, pričom tempo vývinu jednotlivých funkcií je nerovnomerné, so striedajúcimi sa fázami vývinových pokrokov a kríz. Z pohľadu liečebno-pedagogickej intervencie môžeme hovoriť o všeobecnej, selektívnej a indikovanej rovine prevencie pre ochranu zdravia dieťaťa a primeraného vývinu. Vo všeobecnej rovine ide o vytváranie vhodných podmienok pre podporu zmyslových a manipulačných skúseností, rozvoju myslenia a reči dieťaťa. V selektívnej zasa o predchádzanie druhotným motorickým a kognitívnym narušeniam. Pokiaľ je narušenie ireverzibilné, je možné indikovať opatrenia zabraňujúce ďalšiemu regresu.


Predpoklady efektívnej terapeuticko-výchovnej intervencie

Moderný terapeuticko-výchovný prístup zdôrazňuje význam prevencie a včasnej intervencie. Súčasní odborníci v pomáhajúcich profesiách by mali disponovať najnovšími poznatkami z psychológie, liečebnej a špeciálnej pedagogiky, sociológie, neurológie a iných (ne)medicínskych odborov, ktoré im umožňujú pracovať špecificky, cielene.
Každé terapeuticko-výchovné pôsobenie začína kontaktom, charakteristickým aktuálnosťou podnetov (tu a teraz), zrozumiteľnosťou, zážitkovosťou, bezpečím a prijatím. Keď sú tieto podmienky splnené, výsledkom je navodenie terapeutického vzťahu, v ktorom dochádza k želateľným terapeuticko-výchovným zmenám.
Ak dieťa vníma, že mu v prežívaní a správaní rozumieme, svojim prístupom mu dávame priestor pre napĺňanie jeho aktuálnych vývinových možnosti. Sabová (2003) hovorí o riziku uzatvorenia, ohraničenia dieťaťa voči svetu, iným ľuďom. Toto ohraničenie sa stáva bariérou, ktorá sa v procese intervencie ťažko prekonáva. Správanie je premenlivé a zmeniteľné, hodnota človeka (ako ľudskej bytosti) je daná, stála. Negatívne správanie dieťaťa, je potrebné vedome oddeľovať od jeho intrapsychických možností a hodnoty. Dieťa totiž vycíti, či je prijímané, alebo odmietané. Nie je pritom nutné súhlasiť s jeho správaním (nepáči sa mi, čo si spravil, ale stále ti dôverujem a môj vzťah k tebe sa nemení). Andreánska (2010) v popise odporúčaní pre výchovu dieťaťa s poruchou pozornosti a hyperaktivitou nabáda uvedomiť si, že, „dieťa nie je problémové, dieťa je iba nositeľom problému“ (tamtiež, s. 348).


Priebeh arteterapeutického procesu

Arteterapia je jedným z terapeutických konceptov, ktoré disponujú možnosťami komplexného, systematického vplyvu na človeka v jeho bio-psycho-sociálno-spirituálnej jednote. Podľa Šickovej (2008) je úlohou arteterapie „sprostredkovať človeku (dieťaťu) s problémami (somatického, psychického, sociálneho charakteru) cez umelecké aktivity, katarziu, stimuláciu, kompenzáciu deficitu a obohatenie a integráciu osobnosti“. Guillaume a Kováčová (2010, s. 133) ďalej hovoria o možnostiach podpory „klientovej schopnosti vyjadrovať sa, skúmať vlastné emócie a pocity, možnosti vykonávať vybranú činnosť a priestore pre akceptáciu samého seba.“ Výtvarný prejav dieťaťa pritom môže mať voľný alebo terapeutom riadený charakter.
K cieľom arteterapie v ranom vývinovom období môžeme zaradiť:
  • podporu relaxácie,
  • zníženie stresu a frustrácie,
  • podporu pozornosti a koncentrácie,
  • rozvoj hrubej a jemnej motoriky, koordinácie,
  • rozvoj haptického a zrakového vnímania,
  • rozvoj priestorovej orientácie,
  • podporu iniciatívny, vytrvalosti a samostatnosti,
  • rozvoj sociálnych a komunikačných zručností,
  • atď.
Z hľadiska koncepcie arteterapeutického stretnutia sú jeho dôležitou súčasťou:
  • príprava vhodných materiálov: prstové, temperové farby, farbičky, hlina a rôzne tzv. predvýtvarné materiály (piesok, kamienky, rôzne potraviny, listy zo stromov atď.),
  • príprava prostredia: praktické a bezpečné podmienky (adekvátny priestor, vhodné zariadenie) s minimalizovaním rizika rušenia liečebno-pedagogického procesu a klientovho zážitku,
  • osobné nastavenie liečebného pedagóga: schopnosť plne sa sústrediť na prácu a kontakt s klientom,
  • a metodika práce: zacielenosť, špecifickosť vzhľadom na potreby klienta, diagnostické ciele a z nich vyplývajúci liečebno-pedagogická plán.

Fázy arteterapeutického stretnutia

Privítanie a očný kontakt patria k základným predpokladom napojenia. Pozorujeme spôsob reči dieťaťa, jej tempo, tón. Rešpektujeme jeho hranice, pričom mu poskytuje vždy dostatok priestoru pre zoznámenie sa s prostredím a sprístupnenie sa kontaktu s nami z jeho vlastnej iniciatívy. Prvé stretnutie je spravidla poznávacie. Dieťa potrebuje čas pre nadobudnutie dôvery k nám. Pri ďalšom sa môžeme viac zameriavať na samotnú prácu a liečebno-pedagogické ciele. Už od prvého kontaktu dodržiavame liečebno-pedagogické zásady práce s klientom: „najprv pochopiť a potom vychovávať; nie proti nedostatku, ale pre dieťa; nielen dieťa, ale aj jeho okolie treba vychovávať; človek si zaslúži úctu, každý je kompetentný žiť svoj život a riešiť svoje problémy; vychovávať znamená byť blízko“ a pod. (Moor, 1974, Speck, 1991 in Horňáková, 2007, s. 62-65).
Po úvodnom rituály nasleduje popis/vysvetlenie témy, techniky a samotná činnosť. V jej priebehu si všímame a zohľadňujeme viacero faktorov: vývinovú úroveň klienta a z nej vyplývajúce možnosti a hlavne momentálny stav. Pracujeme nedirektívne, dávame klientovi priestor pre jeho sebarealizáciu a posilňujeme jeho schopnosť rozhodovať sa. Vyžaduje si to určitú flexibilita terapeuta a schopnosť reagovať na okolnosti vynárajúce sa „tu a teraz“.
V ranom období vývinu dieťaťa sú vhodnými námetmi napr. „výtvarná tvorba na pláži“, „prstomodelácia“, „čmáranice pri hudbe“, „obraz v knihe“ atď. (viď Vodičková, 2010, s. 170-175, pozn.).
Počas stretnutia sa o klienta zaujímame, oceňujeme ho za dosiahnuté pokroky, ukotvujeme pozitívne zmeny, reflektujeme jeho prácu a pod. Nekladieme dôraz na výkon, ale na to čo klient v danom procese prežíva. Vo vzťahu a procese nesmie absentovať dôvera a bezpečie práve preto, aby klient mohol otvorene hovoriť o tom, čo urobil, čo vidí, aké pocity to v ňom vyvoláva. My ho facilitujeme, podporujeme jeho pozitívne zdroje a možnosti.
Na záver intervencie je vhodný záverečný rituál a vyjadrenie uznania, reflektovanie stretnutia zo strany klienta. Následne môžeme informovať klienta o tom, ako by mohlo prebiehať ďalšie stretnutie a pod.
Keďže liečebno-pedagogický vzťah budujeme postupne, je potrebné na ňom pracovať neustále. Všímame si mieru dosiahnutia cieľov intervencie, priebeh vnútorných zmien a posunov u klienta (progres, prípadne regres). Dobrou pomôcku je záznamový hárok stretnutia, kde si liečebný pedagóg zaznačuje informácie o klientovi, procese a stanovuje priebežné, dlhodobejšie i konečné ciele.


Záver

Komplexný prístup k dieťaťu ako k celostnej osobnosti - disponujúcej širokou škálou vnútorných zdrojov - napomáha jeho formovaniu, výchove. Vedie k pozitívnym zmenám jednotlivých zložiek osobnosti a podpore jej adaptačných mechanizmov. Arteterapia dáva široký priestor pre primeranú stimuláciu vývinu dieťaťa v predškolskom období. Pre dieťa je zároveň hrou, ktorá ho aktivizuje, umožňuje mu tvoriť a prekonávať prekážky. Tým podporuje jeho sebadôveru a sebakompetenciu.



Literatúra

ANDREÁNSKA, V. 2010. Poruchy pozornosti s hyperaktivitou (ADHD). In. LECHTA, V. (ed.). 2010a. Základy inkluzivní pedagogiky. Deti s postižením, narušením a ohrožením ve škole. Praha: Portál, 2010. s. 341-352. ISBN 978-80-7367-679-7.

KOVÁČOVÁ, B., GUILLAUME, M. 2010. Art vo vzdelávaní. Študijný materiál pre študentov (ne)pedagogických študijných programov. Trnava : Trnavská univerzita v Trnave, Pedagogická fakulta, 2010, 160 s. ISBN 978 -80-8082-401-3.

HORŇÁKOVÁ, M. 2003. Liečebná pedagogika pre pomáhajúce profesie. Vyd. 1. Bratislava: Občianske združenie Sociálna práca, 2003, 144 s. ISBN 80-968927-6-2.

HORŇÁKOVÁ, M. 2007. Liečebná pedagogika pre pomáhajúce profesie. Vyd. 2. Bratislava: Občianske združenie Sociálna práca, 2007, 176 s. ISBN 978-80-89185-28-3.

HORŇÁKOVÁ, M. 2010. Dieťa so zdravotným znevýhodnením v kontexte vývinu a zdravia. In HORŇÁKOVÁ, M. (ed.) 2010. Včasná intervencia orientovaná na rodinu. Bratislava : Univerzita Komenského, 260 s. ISBN 978-80-223-2915-6.

LANG, G., BERBERICHOVÁ, CH. 1998. Každé dítě potřebuje speciální přístup. Praha: Portál. ISBN 80-7178-144-4.

SATIR, V., BANMEN, J., GERBERM, J. & GOMORI, M. 1991. The Satir Model: Family Therapy and Beyond. Palo Alto, CA : Science &behavior Books, Inc.

SZABOVÁ, M. 2003. Pohybom proti astme. Bratislava: LIEČREH GÚTH. 142 s. ISBN 80-88932-03-3.

ŠICKOVÁ, J. Projekt špecializačného inovačného štúdia arteterapie. In ŠICKOVÁ a kol. 2008. Súčasná arteterapia – presahy a výzvy. Zborník príspevkov z medzinárodnej arteterapeutickej konferencie. Bratislava: Terra Therapeutica, 2008, 61 s. ISBN 978-80-969376-5-3.

VODIČKOVÁ, B. Vývinovo orientovaná arteterapia vo včasnej intervencii. In HORŇÁKOVÁ, M. (ed.) 2010. Včasná intervencia orientovaná na rodinu. Bratislava: Univerzita Komenského, s. 158-180. ISBN 978-80-223-2915-6.


Mgr. Pavol Janoško, PhD.
vedecko-výskumný pracovník
Pedagogická fakulta Univerzity Komenského
Ústav sociálnych štúdií a liečebnej pedagogiky
Šoltésovej 4, 811 08 Bratislava
E-mail: janosko@fedu.uniba.sk

0 comments:

Zverejnenie komentára









Satirovské terapeutické presvedčenia
Mgr. Ľubica Tománková