PhDr. Anna Rybáriková
Nie je rodina ako rodina. Alebo áno? Každá je
jedinečná, aj keď je „klasická“ (mama, otec a ich spoločné deti), pretože jej
jednotliví členovia sú jedinečnou kombináciou spoločných i rozdielnych znakov.
A neopakovateľnými sú aj rodiny nevlastné, či zmiešané (mama a jej deti, a otec
a jeho deti a ich spoločné deti, ale aj iné kombinácie dospelých a detí
spriaznených biologickými väzbami…).
Ale sú aj rodiny, v ktorých vyrastajú deti
bez spoločnej genetiky s dospelými – rodiny náhradné. Deti do týchto rodín
prichádzajú z detských domovov (resp. krízových centier) po tom, čo nemohli
ostať v biologickej rodine z dôvodov nevyhovujúcich podmienok,
zanedbávania, či nedostatočnej zdravotnej starostlivosti, ako aj kvôli
záškoláctvu, experimentovaniu s návykovými látkami a pod.
Rodinné puto by malo dieťa cítiť od narodenia a
malo by ho sprevádzať celým detstvom, dospievaním, aj vlastnou dospelosťou.
Keďže detský domov (alebo krízové centrum) je často prvým krokom na tejto ceste
po vyňatí z rodiny, ďalšou ich úlohou je dbať o dostatočný kontakt dieťaťa
s primárnou rodinou. Ak nie je z rôznych dôvodov možná sanácia
biologickej rodiny dieťaťa, tak po ďalších sociálnych, právnych a iných
procesoch sa deti dostávajú do náhradných rodín (pestúnstvo alebo adopcia).
V psychologickom ponímaní prístupu
k ľuďom - podľa Modelu Virginie Satirovej, americkej humanistickej
terapeutky - je jedným z dôležitých presvedčení aj presvedčenie, že ľudia
sa spájajú na základe rovnakosti a rastú na základe rozdielnosti. Z toho
vyplýva, že ľudia na celom svete - bez ohľadu na vek, pohlavie, rasu, či
náboženské presvedčenie - majú veľa spoločného. Okrem tela a jeho orgánov, sú
to aj rovnaké vnútorné - psychické atribúty: každý človek je nositeľom emócií,
myšlienok, vytvára si očakávania, má nezameniteľnú a jedinečnú hodnotu, má
túžbu byť akceptovaný, niekam patriť, byť milovaný i milovať.
Ak má tieto túžby naplnené, tak si cení sám seba,
nemá potrebu sa vyvyšovať, mať stále pravdu, ale ani sa ponižovať. Váži si
druhého, nemá potrebu s ním bojovať, ani ho prerábať, pretvárať,
„opravovať“. Konflikty rieši konštruktívne. Následne vytvára harmonické vzťahy,
má realistické očakávania od seba i od iných. Snaží sa vyjasňovať nejasné
záležitosti, overovať si, čomu nerozumel. Pripúšťa variabilitu názorov,
myšlienok – u seba, aj u iných. Dokáže meniť pravidlá, ak prestanú slúžiť
svojmu účelu. Nebojí sa zmien – ani u seba, ani u druhých. Za svoje pocity sa
nehanbí, dokáže o nich hovoriť, pomenovať ich, učí a povzbudzuje druhých, aby
si ich u seba uvedomovali - či už je to radosť, smútok, ale aj hnev, či pocity
nespravodlivosti. Za svoje prežívanie neobviňuje iných, ani seba, lebo vie, že
pocity sú súčasťou života, a že ich dokáže aj sám ovládať, či meniť.
Ak si naplno uvedomíme túto rovnakosť, vytvoríme
priestor pre zbližovanie a minimalizujeme obavy z neznámeho, nepoznaného.
Samozrejme, že nosíme v sebe aj odlišnosti –
či už v rámci jednej rodiny, národa, či sveta. A ak tieto odlišnosti (etnické,
kultúrne, vzdelanostné, právne, ekonomické) budeme vnímať ako možnosť ďalšieho
rastu, rozvoja, pokroku, ako aj skúmania s pocitom dobrodružstva
a nie nepriateľstva, tak sa všetci jednotlivci, či rodiny a rasy
môžeme obohacovať. Niekedy čakáme, že „iní budú ako ja“, ale naozaj by sme
chceli každý deň stretávať, vidieť a rozprávať sa iba „so sebou“?
Pri výchove prijatých detí v náhradných
rodinách teda môžu dospelí čerpať z podobností (napr. každé dieťa sa
potrebuje hrať, dostávať podporu, podnety na rozvoj), ale aj z odlišností (každé
dieťa môže mať iný proces zaspávania, reagovania na stres, iné chute, iné
doterajšie skúsenosti…). Preto si dospelí v náhradných rodinách vytvárajú
s deťmi jedinečný, postupný proces spoločného života, vymýšľajú, ako ich
novátorsky a pútavo zaujať, ako ich motivovať k hre, k učeniu, k
povinnostiam. Určite to bude celkom jedinečný postup, v niečom podobný,
ale v niečom iný ako videli u svojich rodičov, či ako to robili pri
vlastných deťoch.
A práve tento postoj a prístup ponúkame ako základ výchovy
dieťaťa v náhradnej rodine. Náhradní rodičia tento prístup uplatňujú často
intuitívne, prirodzene a v svojej každodennej výchove odovzdávajú
dieťaťu svoje skúsenosti, rady, starostlivosť na základe svojich presvedčení
a v dobrej viere dať deťom zážitok rodinného zázemia.
Na druhej strane je potrebné si uvedomiť, že
odlišnosť týchto zmiešaných, či náhradných rodín vzbudzuje v okolí
prirodzenú opatrnosť, či zvedavosť z neznámeho, čo môže zvyšovať napätie
vo vzťahoch. Ale ak členovia rodiny s prijatým dieťaťom poukážu alebo
sústredia sa na to, čo majú rovnaké s inými rodinami, napätie sa vytratí.
Aj tieto rodiny majú svoje nádeje, túžby, rituály, radosti, starosti...
A zase na základe odlišnosti (vekovej, etnickej, rodinnej...) sa učia viac
o sebe, svojich zdrojoch, obohacujú sa o skúsenosti a následne
môžu tento potenciál rovnakosti, rozdielnosti i jedinečnosti odovzdať
vychovávaným deťom (biologickým i prijatým), aby boli lepšie psychicky vybavené
do života.
Náhradné rodiny pri prijatí „cudzieho“ dieťaťa sú
v jednom krátkom časovom úseku vystavené množstvu zmien, ktoré vyžadujú
obrovskú dávku fyzickej, psychickej i sociálnej odolnosti. Niekedy vystupuje do
popredia očividná odlišnosť (veková, etnická, kultúrna, náboženská…), čo môže
vzbudzovať obavy, napätie, neistotu, či snahu s tým bojovať. Ale
uvedomenie si toho, že majú v sebe, či v svojich skúsenostiach -
v podobe rovnakosti - dostatok zdrojov na zvládanie tejto náročnej
situácie, môže byť pre nich svetielkom sprevádzajúcim ich na tejto
neopakovateľnej ceste výchovy.
Hovorí sa, že deti na celom svete sú rovnaké. Aj
rodičovská snaha postarať sa o deti a pripraviť ich čo najlepšie do života je
v pozadí každej výchovy rovnaká. Ak biologická rodina túto úlohu nevie
splniť, dostávajú sa tieto deti do náhradnej starostlivosti. Sme presvedčení,
že v našich podmienkach môže byť koncept sústredenia sa na rovnakosť
dobrým začiatkom bezpečnej výchovy detí v náhradnej starostlivosti. Keďže
odlišnosti sú v živote vždy prítomné i nevyhnutné, ale často vnímané ako
nebezpečné a ohrozujúce, ponúkame ich vnímať ako zdroj vzájomného obohacovania
sa a rastu.
PhDr. Anna Rybáriková
0 comments:
Zverejnenie komentára