Subjektívny pohľad na javy rozdeľujúce psychoterapeutickú scénu na Slovensku a na možnosti jej integrácie.
Súčasná slovenská psychoterapeutická scéna - vnútorne rozčlenená na viaceré modality, rôzne názorové prúdy, vynárajúce sa generačné a záujmové skupiny - pôsobí navonok nejednotne. Po rokoch pokoja sa zviditeľňujú skryté napätia a rozpory, kedy mladí profesionáli priamočiaro prinášajú svoje predstavy a pohľady na psychoterapeutickú profesiu, a o slovo sa tiež hlásia rôzne, neraz protichodné osobné a skupinové záujmy. 
V osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch nahrával matematik, z ktorého sa stal psychológ, John Gottman v Seattli vo svojom špeciálne zariadenom štúdiu, ktoré reportéri prezývali „laboratórium lásky“, obyčajné páry v tých najobyčajnejších chvíľach – keď sa hrali, rozprávali, bozkávali, nesúhlasili, pozerali televíziu, varili obed, žartovali. Občas ich požiadal, aby sa rozprávali o konflikte a pritom monitory na ich hrudi zaznamenávali ich tep alebo sedadlá na pružinách zaznamenávali ich nepokoj. Študoval novomanželov, manželov v kríze, ľudí, ktorí kričali a ľudí, ktorí nikdy nezvýšili hlas. Pomocou prepracovaného kódovacieho systému zaznamenával rýchlo sa meniace výrazy tváre, povzdychy, vlhkosť dlaní, pohyby očí. Sledoval manželov vyše dvadsať rokov, aby zistil, kto sa rozviedol, kto si vytvoril paralelný život a kto ostal spolu (šťastne alebo nešťastne). 
Napriek všetkému, čo sa už o Miltonovi Ericksonovi napísalo a napriek usilovnej snahe mnohých ľudí pochopiť, čo vlastne v terapii robil a prečo to tak dobre fungovalo, jeho prácu ešte stále obklopuje ovzdušie záhadnosti. Krátko po jeho smrti povedal jeho 20-ročný študent Jay Haley: „Neprejde ani deň, aby som vo svojej práci nepoužil niečo, čo som sa naučil od Ericksona. A predsa jeho základné myšlienky chápem iba čiastočne.“
Carl Jung zapaľoval svoje prdy na letných táboroch, tancoval s domorodcami v Afrike, vlastnými rukami postavil kamennú vežu, spoločensky sa stýkal so svojimi pacientmi a priviedol si domov milenku (čo zlomilo srdce jeho manželke). Nebál sa psychologicky ponoriť do mysticizmu, okultných vied, alchýmie – kamkoľvek, kde očakával, že nájde pravdu. Bez neho by nebolo Josepha Campbella, ani légie mýticky zameraných, spirituálnych autorov, ktorých myšlienky prenikli do mnohých aspektov súčasnej psychoterapie. Niektorí ho považujú za prvú akoby rockovú hviezdu v terapii, pretože mal fanynky a často vyzeral viac ako guru než ako terapeut. Ale Jung vytvoril základnú formu psychoterapie, ktorá sa v mnohých oblastiach používa dodnes: na rozdiel od Freuda sa díval svojim pacientom do tváre, rozprával sa s nimi za stolom, utešoval ich, bral ich myšlienky vážne. „Uvedomil som si,“ napísal, „že človek sa nikam nedostane, ak sa nerozpráva s ľuďmi o tom, čo vedia.“
Murray Bowen vypracoval teórie a vynašiel termíny, ktoré teraz používa alebo aspoň pozná každý rodinný terapeut v Amerike. Jeho pojmy diferenciácia seba, emocionálne systémy, trojuholníky, citové odstrihnutie, proces projekcie v rodine, súrodenecké pozície a proces viacgeneračného odovzdávania v rodine sa votkali do látky tohto odvetvia. „Bowen bol intelektuálny maják pre každého, kto sa prvý raz pokúšal porozumieť rodine,“ povedal Braulio Montalvo, ktorý začiatkom 60-ych rokov spolu so Salvadorom Minuchinom pomáhal vytvárať štrukturálnu rodinnú terapiu. „Takmer každý dôležitý pojem v rodinnej terapii možno odvodiť od neho. Učil všetkých.“
Albertovi Ellisovi sa pripisuje (prinajmenšom on sám sebe pripisuje) vynájdenie kognitívno-behviorálnej terapie (KBT), čo je dnes najrozšírenejší a najpopulárnejší psychoterapeutický prístup. Podľa jeho vlastného presvedčenia predbehol „druhého“ vynálezcu KBT Aarona Becka o niekoľko rokov. 
Irvin Yalom je suverénny rozprávač, ktorého príbehy sú hlavne o psychoterapeutoch, ich pacientoch a komplexnom rituáli zvanom psychoterapia. Je jedným z popredných odborníkov na skupinovú terapiu – jeho významná práca na túto tému Teória a prax skupinovej psychoterapie sa od roku 1970 dočkala piatich vydaní a predalo sa jej viac ako 700 000 tisíc kusov. Je tiež najlepším odborníkom v krajine na existenciálnu psychoterapiu. Ale slávnym sa stal vďaka fiktívnym prácam o psychoterapii, medzi ktoré patria bestsellery Láska a jej kat, Keď Nietzsche plakal a Mama a zmysel života.
Prostredie, z ktorého vyrástol, je pre terapeuta také neobvyklé, ako metódy rodinnej terapie, ktoré pomáhal presadzovať v 60-tych a 70-tych rokoch. Narodil sa v roku 1921 ako žid a bíjaval sa na uliciach antisemitskej Argentíny tých čias. Počas vysokoškolských štúdií ho na tri mesiace poslali do väzenia za protesty proti vláde Juana Peróna. Potom slúžil ako lekár Izraelskej armády počas prvých vojen tohto štátu. Neskôr študoval psychoanalýzu v New Yorku, pracoval s čiernymi a hispánskymi pouličnými výtržníkmi, ktorým mohol rozumieť vďaka svojej minulosti.
Ak sú všetci terapeuti dnes aspoň trošku rogeriánmi, pravdepodobne je väčšina z nich aj trošku beckiánmi. „Kognitívna terapia“ (ako ju Beck pôvodne nazval) sa na scéne objavila potichu a nebadane v 60-tych rokoch a vynašli ju viac menej simultánne a nezávisle Aaron Beck a Albert Ellis. To len teraz, po 40 rokoch, sa táto bomba volá kognitívno-behaviorálna terapia (KBT).
Čo sa týka štýlu, všetci terapeuti sú dnes vlastne rogeriáni, bez ohľadu na ich klinickú alebo teoretickú orientáciu a bez ohľadu na to, čo si myslia o Rogersovi. Nesúhlasil by niektorý klinický pracovník (aspoň čiastočne) so svätou trojicou Rogersovej psychoterapeutickej metódy: „nepodmieneným pozitívnym pohľadom“ alebo úplným prijatím klienta takého, aký je; jasne klientovi komunikovaným úplným empatickým porozumením a „kongruenciou“ čiže autentickým, ozajstným a transparentným „bytím“ s klientom? Ktorý terapeut, nech už je akokoľvek tvrdohlavý, direktívny a rigidný, nezahrnie do svojho programu aspoň z času na čas trochu „reflektívneho počúvania“?