Zverejnenie príspevku / stránky na vybrali.sme.sk Bookmark and Share Tlač / PDF príspevku / stránky

23. apríla 2010

Vplyv rodiny na sebahodnotu človeka

Abstrakt

Súčasnosť a rodina - stresy a ich dopady na rodinu, rodina, zdravá rodina, jednotlivec - kontext pre určitého jednotlivca, 4 aspekty rodinného života, zatvorené a otvorené systémy

Sebahodnota, sebaúcta, vysoká a nízka sebaúcta, validizácia

Na sebahodnotu dieťaťa má vplyv: rodičia, úroveň ich sebaúcty, spôsob ako komunikujú vo vzťahu a k dieťaťu, vývojové štádia dieťaťa, pravidlá v rodine - vrátane komunikácie, otvorenosť verzus zatvorenosť rodinného systému (postoj k zmene, otvorenosť a rešpekt k ľuďom v rodine), dieťa rovnocenná ľudská bytosť.


Vo svojom príspevku sa zaoberám obsahom a vzťahom dvoch zásadných premís v živote človeka. Rodinou a sebahodnotou. Vychádzam predovšetkým z filozofie modelu rastu Virginie Satirovej, americkej, humanisticky orientovanej rodinnej terapeutky. Sama pracujem vyše 30 rokov v Centre poradensko-psychologických služieb pre jednotlivca, pár a rodinu ako poradca a terapeut pre jednotlivca, pár a rodinu. Najmä v posledných rokoch som sa stotožnila nielen s filozofiou, ale i praktickou terapeutickou prácou a nástrojmi Satirovej modelu rastu, ktoré využívam vo svojej práci. Hovorím o tom preto, že po mnohoročnej praxi som dospela k záveru, že tento model veľmi účinným spôsobom pomáha ľuďom vrátiť sa k svojej „sile“, k sebe samému, pracovať na svojej celistvosti a zlepšiť kvalitu svojho prežívania seba a svojho života. V. Satirová pracovala s tisícami rodín a vyvinula veľmi účinné spôsoby práce s rodinou - smerom k ozdraveniu.

Rodina a jej život - je ako mikrokozmos sveta. Hodnoty ako sila, intimita, autonómia, dôvera v seba a druhých, schopnosť komunikovať sú životne dôležité zložky, od ktorých záleží kvalita nášho života. Rodinný život sa podobá ľadovcu - túto metaforu používa V. Satirová aj vo vzťahu k človeku. Väčšina ľudí si je vedomá asi len desatiny skutočného diania v rodine - na základe toho, čo vidia a pozorujú. Procesy, ktoré však v rodine - a v človeku - prebiehajú, majú väčšiu časť toho, čo sa deje pod povrchom, skrytú. Pomer viditeľného a evidentného ku „skrytému“ pod povrchom je 1/10 k 9/10.

Všetky rodiny v dnešných časoch prechádzajú stresom. Napriek tomu dokážu niektoré vychovať sebavedomé deti, ktoré si dokážu úspešne poradiť so svetom. V niektorých naopak, vyrastajú do dospelosti deti, ktoré majú „deficit v psychickom fungovaní, aj vo vytváraní ega a superega v psychoanalytickom zmysle“ (John Banmen, 2002). Pozrieme sa na proces formovania sebahodnoty človeka v kontexte Satirovej modelu rastu.

Rodina je kontextom pre formovanie jednotlivca - pre jeho spôsob učenia, jeho správanie, myšlienky pocity, závery o sebe a svojej hodnote a jeho vzťahu k vonkajšiemu svetu. Primárny trojuholník - jeden zo základných konštruktov modelu V. Satirovej - t.j. dieťa, otec a matka, je tým priestorom, ktorému je vlastná možnosť stať sa zdrojom budovania zdravého sebavedomia, zdrojom opory, priestorom na učenie a rast. Primárny trojuholník je zdrojom identity JA a priestorom, kde sa sebahodnota dieťaťa buduje. Ak má dieťa z tohto miesta skúsenosť, že je v poriadku, cíti sa milované, prijímané a podporované, neúspechy sa berú ako výzvy na ich prekonanie a nie ako zlyhanie, do sveta vkročí so sebadôverou a primeranou sebaúctou a môže vložiť do vzťahov s inými ľuďmi dôveru.

Pre deti je teda rovnako dôležité to, ako rodičia deti učia, nielen čo učia. Cez interakciu členov rodiny môžeme spoznať rodinný kontext - prostredie, ktoré formuje dieťa. Dieťa nemá na výber - musí akceptovať rodičov - ako hovorí V. Satirová - ono samotné je ako biela tabuľa, na ktorú píšu rodičia. Dieťa sa rodí a prichádza na svet bezmocné - a všetko sa učí od svojich rodičov, resp. od ľudí v jeho bezprostrednej blízkosti. Potrebuje byť vo fyzickej pohode, potrebuje pevný kontinuálny vzťah - rovnaký hlas, dotyk, aby sa naučilo predvídať. Neskôr rozlišovať svet - mužov, ženy, rodinu a cudzích, dobro a zlo, pocity a správanie, atď. Dieťa teda prichádza na svet bez toho, aby malo so svetom akúkoľvek skúsenosť, žiadnu stupnicu, na ktorej by mohlo merať svoju hodnotu. Prvých 5-6 rokov je sebaúcta dieťaťa formovaná výhradne rodinou, až neskôr pristupuje škola, ostatný svet. Vonkajšie sily majú tendenciu zosilniť pocit vlastnej ceny, alebo pocit bezcennosti, ktoré dieťa získalo doma. Každé slovo, výraz tváre, gesto, správanie rodičov prijíma dieťa ako výraz svojho hodnotenia, a teda vzťahuje to na seba.

To, ako rodičia podporujú dieťa, poznajú a rozlišujú jednotlivé vývojové štádiá dieťaťa, ovládajú validizáciu (potvrdzovanie platnosti človeka - human validation proces) - je dôležité pre budovanie zdravého postoja k sebe, k vedomiu svojej hodnoty - sebaúcte. Táto schopnosť validizovať - teda dobrá validizácia, musí zodpovedať schopnostiam, potrebám a pripravenosti dieťaťa. Tak ako dieťa rastie a vyvíja sa, rodičia potrebujú byť v „obraze“.
Sebahodnota dieťaťa sa týmto spôsobom formuje smerom k zdraviu a vysokej sebaúcte.

Primárna triáda učí dieťa aj o diskrepanciách v komunikácii - nezhody medzi tým, čo dieťa pozoruje a čo bolo povedané alebo medzi tým, čo cíti a čo počuje - a kedy po prvý krát musí interpretovať nekongruentné správy. Nasledujúci príklad ilustruje tento bod. Dieťa vidí, ako sa jeho matka mračí a spýta sa: „Čo sa stalo?“ Matka, ktorá má pravidlo, ktoré znie „Musím byť stále šťastná,“ odpovie: „Nič, cítim sa dobre.“ Potom sa otočí chrbtom, pravdepodobne v snahe utajiť pred dieťaťom netolerovateľný konflikt medzi tým, čo cíti, čo by malo byť a čo je. Dieťaťu môže napadnúť mnoho interpretácií pozorovanej diskrepancie, vrátane možnosti, že je nejakým spôsobom zodpovedné za matkino nešťastie. Väčšina rodičov si nie je vedomá svojich nekongruentných správ. Niektorí si myslia, že by mali ochrániť svoje deti pred negatívnymi správami, pretože sa boja, že by ich mohli zraniť. V skutočnosti sú negatívne správy, dokonca aj vtedy, ak je to priame odmietnutie dieťaťa, menej škodlivé pre duševné zdravie dieťaťa, než zmiešané správy, ktoré nie je schopné pochopiť. Väčšina toho, čo sa deti naučia a všetko, čo sa naučia počas prvých mesiacov života, sa naučia nie zo slov, ale z hlasu, tónu, dotykov a pohľadov.

To, akí ľudia rastú a vyvíjajú sa v rodinnom spoločenstve, súvisí so 4 aspektmi rodinného života:

1. pocity a názory, ktoré človek má o sebe - sebahodnotenie
2. spôsoby, aké ľudia používajú na dorozumievanie - komunikačné vzorce
3. pravidlá, ktorými sa ľudia v rodine vo svojom cítení a konaní riadia
4. spôsob, akým sa ľudia chovajú k ostatným ľuďom a inštitúciám mimo rodiny
    - t. j. aké sú spoločenské väzby rodiny na vonkajší svet.

Všetky 4 aspekty sú vzájomne prepojené a ovplyvňujú sa - akákoľvek zmena jedného vplýva na všetky ostatné.

Sebahodnotenie je teda schopnosť ceniť si, vážiť si samého seba, chovať sa k sebe s dôstojnosťou, úctou a láskou, byť opravdivý. Pojem sebaúcta veľmi úzko súvisí so sebahodnotou človeka a prejavuje sa v jeho správaní k sebe. Zároveň sa sebahodnotenie a sebaúcta človeka prejavuje aj vo vzťahu k druhým ľuďom. U ľudí s vysokou sebaúctou sa prejavuje integrita, poctivosť, zodpovednosť, súcitenie s druhými, láska a kompetencia.

Človek s nízkou sebahodnotou prežíva pocity úzkosti, neistoty a prehnane sa zaoberá tým, čo si o ňom myslia iní ľudia. Tieto pocity sú základom toho, že človek sa cíti bezcenný, a popri tom si nie je schopný alebo sa bojí uvedomiť si tieto pocity - teda nízka sebahodnota má do činenia s tým, ako človek komunikuje sám sebe tieto pocity a skôr sa rozhoduje ich skrývať ako si ich priznať. Nízka sebaúcta v rodine býva nákazlivá - je málo pravdepodobné, že ak rodičia dieťaťa majú nízku sebaúctu, že deti, ktoré vyrastajú v tomto prostredí,budú mať vysokú sebaúctu. Neznamená to, že je to nejaká stigma, s ktorou sa nič nedá robiť. Väčšina problémov, s ktorými prichádzajú jednotlivci a rodiny do terapie sú spojené s nízkou sebaúctou - jedného alebo viacerých členov rodiny a dvíhanie sebaúcty jednotlivých členov rodiny býva jedným z podstatných cieľov intervencie.

Komunikačné vzorce v rodine - t.j. spôsoby, ako ľudia komunikujú sami so sebou a medzi sebou. Rodičom často chýbajú nástroje na dobrú komunikáciu. Platí to najmä o situáciách v strese a v našej odozve na stres.

Väčšina z nás v západnej spoločnosti bola vychovaná a čiastočne to pretrváva dodnes tak, aby cenzurovala určité pocity, ako hnev, frustrácia, láska („okrem správnych“ osôb) a strach. Veľmi pravdepodobným výsledkom je potom ich ignorovanie, popieranie, skresľovanie alebo projekcia (v terminológii satirovského modelu formy copingu).

Ak je v rodine komunikácia nepriama, nejasná a málokedy sa objasňuje, prispieva k zmätku a neporozumeniu v rodine a k nízkej sebaúcte. Spôsob, ako rodina zvláda komunikáciu, odráža sebahodnotu členov rodiny a tak prispieva k disharmónii a dysfunkcii rodinného systému. V rodine, kde je nízka sebaúcta jej členov problémom, strach z exponovania oblastí zraniteľnosti a zo straty lásky bráni jasnej komunikácii o pocitoch alebo intímnych otázkach. Primárnym cieľom komunikácie sa stáva potvrdenie od iných ľudí. Človek, ktorý prežíva nízku sebahodnotu, sa zaoberá emocionálnym prežitím, takže jeho hlavným záujmom, keď komunikuje s inými ľuďmi, je jeho strach z odhalenia. Keď používa komunikáciu na to, aby sa zakryl a ochránil, chýba kongruencia medzi jeho pocitmi a správaním (súlad medzi vnútorným prežívaním a vonkajším správaním).

Virginia Satirová vo svojej Knihe o rodine opisuje štyri nekongruentné čiže dysfunkčné komunikačné pozície: zmierovanie, obviňovanie, superracionálnosť (poúčanie) a rušenie. Všetky tieto pozície v sebe zahŕňajú ako nositeľ človeka s nízkou sebahodnotou v danej situácii. To sú rozličné spôsoby, ako skryť realitu svojich pocitov pred sebou i pred druhými ľuďmi. Väčšina ľudí je schopná reagovať ktorýmkoľvek alebo všetkými týmito spôsobmi, hoci obvykle majú jeden obľúbený. Jednotlivec, ktorý chronicky reaguje tým istým spôsobom, si môže vyvinúť telesné symptómy. Ten, ktorý prevažne zmieruje, bude mať pravdepodobne zasiahnutý tráviaci systém; ten, kto obviňuje, tkanivá a svaly; poúčajúci telesné tekutiny a rušiaci centrálny nervový systém.

Väčšina rodín, ktoré komunikujú priamo, kongruentne, sú schopné zvládať problémy vtedy, keď nastanú. Je veľký predpoklad, že dieťa, ktoré vyrastá v takejto rodine, sa naučí zdravej kongruentnej komunikácii so sebou i s druhými ľuďmi a jeho sebaúcta bude vysoká.

Ďalšou dôležitou črtou rodinného systému, ktorý zohráva dôležitú úlohu pri utváraní zdravého rodinného prostredia a sebahodnoty/sebaúcty človeka sú pravidlá, ktoré ovládajú správanie jednotlivých členov rodiny. Rodinné pravidlá obsahujú všetko správanie, o ktorom sú rodinní príslušníci presvedčení, že by malo alebo nemalo byť vykonané v danej situácii. Patria sem zjavné pravidlá - ako napríklad večierka, príchod domov a domáce povinnosti - ako aj skryté, nevyslovené pravidlá, ktorých si je každý v rodine vedomý, ale nikdy sa o nich nehovorí - ako napríklad, že sa nehovorí o otcovom pití, nikdy sa nespomenie matkin prvý manžel alebo najstarší syn, ktorý sa utopil, keď mal štyri roky. Otázky na niektoré najdôležitejšie pravidlá a ich opis nasleduje.

Sú pravidlá ľudské? Rodina, v ktorej sa neobjavuje žiadna negativita a v ktorej sa od každého očakáva, že bude stále vyzerať šťastný, sa snaží žiť podľa neľudského pravidla. Keďže je nemožné byť stále šťastný bez ohľadu na to, čo sa deje, také pravidlo vedie k zakrývaniu pocitov, izolácii a nedostatku intimity. Okrem toho človek, ktorý žije podľa tohto pravidla, sa môže cítiť vinný, kedykoľvek šťastný nie je, pretože nedodržuje pravidlo. Negatívne pocity o svojich pocitoch ďalej znižujú sebahodnotu.

Sú pravidlá aktuálne a relevantné k meniacej sa situácii? Očakáva sa napríklad od pätnásťročného chlapca, že bude žiť podľa tých istých pravidiel ako jeho deväťročný brat?

V zdravej rodine sa zmena obyčajne víta alebo sa aspoň považuje za nevyhnutnú súčasť života. Rodina akceptuje neustále sa prispôsobovanie premenám a prechodu životným cyklom u jednotlivých členov rodiny. V rodine prevláda nádej, že pred nimi sú lepšie časy, aj keď zmeny nie sú pozitívne.

V dysfunkčnej rodine sa zmena naopak, chápe ako ohrozenie a hlavným zamestnaním sa stáva zachovanie statusu quo.

Dôležité sú tiež pravidlá, ktorými sa riadi postoj rodiny k rozdielnostiam, k vyjadrovaniu toho, čo vidia, počujú, cítia. Možno zážitky vyjadriť hociktorému členovi rodiny alebo sú emocionálne pravidlá odlišné pre rodičov a pre deti? Keď deti v rodine nemôžu slobodne vyjadriť, čo majú na mysli, ich vnemy a pocity môžu ísť do „podzemia“ a z dlhodobého hľadiska vytvárať ťažkosti. Niektoré rodiny povoľujú vyjadrovanie pocitov, ak sú pocity považované za vhodné („Mal by si/nemal by si sa tak cítiť“) alebo primerané veku a pohlaviu („Chlapci neplačú, keď majú deväť rokov, to iba malé deti plačú“). To popiera validitu prežívania toho človeka.

Štvrtým aspektom rodinného života, ktorý súvisí so sebahodnotou človeka vyrastajúceho v rodine - je to, či je rodina otvorená k vonkajšiemu svetu, a teda dôveruje mu (súčasť rastového modelu) alebo uzavretá, a teda väzby na vonkajší svet sú slabé, ponížené, obviňujúce (súvisiace s hierarchickým modelom uplatňovaným v systéme rodiny).

Aká je teda zdravá rodina, v ktorej vyrastajú ľudia s vysokou sebahodnotou a sebaúctou?
Zdravá rodina - ľudia sa dotýkajú, dávajú najavo pocity, počúvajú sa, sú k sebe otvorení a priami, hovoria o všetkom - o sklamaniach, obavách, hneve, zlosti, bolesti, kritike, radosti. Má zmysel pre humor - ľudia a ich prežívanie, pocity sú najdôležitejšie. Rodičia v zdravých rodinách vedia, že deti nie sú úmyselne zlé. V takejto atmosfére - kde si vážia samých seba, kde sa cítia ľudia rešpektovaní a prijímaní - sa môžu učiť. Telo, tváre, reč vzťahy ľudí v zdravej rodine, atmosféra - sú uvoľnené. Vážia si jeden druhého a správajú sa kongruentne.
Dobrí rodičia vedia, že zmena je nevyhnutná - deti prechádzajú rýchle z jedného štádia do druhého, a ani dospelí sa neprestanú vyvíjať a meniť - tak ako ani svet okolo nás nezostáva stáť. Zmena je súčasťou života.

Pravidlá v zdravej rodine sú pružné, môžu sa meniť a menia sa podľa potrieb členov rodiny a v súlade s ich vývojovými štádiami. Rodina je otvorená svetu, autentická vo vzťahoch k iným ľuďom.

Väčšinu vecí, podieľajúcich sa na tom, že rodiny sú problémové, sme získali po narodení. Pretože sme to získali, naučili sa to, môžeme sa toho i zbaviť, respektíve naučiť sa miesto toho niečo nové. Je potrebné:

1. uznať, že niekedy máme problémy
2. odpustiť si chyby minulosti, pripustiť možnosť zmeny,
    vidieť, že veci sa dajú robiť aj inak
3. rozhodnúť sa, že veci zmeníme
4. začať preto niečo robiť




Narušená rodina

Zdravá rodina

Sebaúcta, sebahodnotenie členov rodiny

- nízke

- vysoké

Komunikácia



- nejasná, nepriama, o niektorých veciach, témach sa nehovorí

- priama, otvorená

Pravidlá v rodine


- prísne, nediskutovateľné

- pružné, primerané, humánne meniteľné

Väzba rodiny na spoločnosť

- bojazlivá, ponížená, obviňujúca

- otvorená, dôverujúca, s možnosťou voľby



Použitá literatúra:

Satirová, Virginia, Baldwinová Michelle, Krok za krokom
(vydalo CPPS ako interný materiál, Bratislava 2004)
Satirová Virginia, Kniha o rodine, Nakladatelství Práh, a Svan, 1994
Winterova Joan, Procesový model Virginie Satirovej, teoretické základy
(interný materiál vydalo CPPS Bratislava 2000)


Autor:
PhDr. Oľga Nemcová, metodička odd. poradensko-psychol služieb, ÚPSVaR, Špitálska 6, 812 48 Bratislava
Tel.: 02/5975 2812, olga.nemcova@upsvar.sk, nemcova.o@stonline.sk


Medzinárodná vedecká konferencia RODINA NA PRELOME TISÍCROČIA. 16. - 17. mája 2005, Nitra.

0 comments:

Zverejnenie komentára









Satirovské terapeutické presvedčenia
Mgr. Ľubica Tománková