Zverejnenie príspevku / stránky na vybrali.sme.sk Bookmark and Share Tlač / PDF príspevku / stránky

14. júla 2010

Kto (ne)môže byť psychoterapeutom

Niekoľko poznámok ku kritériám pre zápis do zoznamu psychoterapeutov.

Možnosť uchádzať sa o certifikát psychoterapeuta a o zápis do Zoznamu psychoterapeutov SR je u nás platnou legislatívou obmedzená na absolventov vysokoškolského štúdia medicíny, ošetrovateľstva, psychológie, liečebnej a špeciálnej pedagogiky, klinickej logopédie a sociálnej práce, ktorí prejdú viacročným akreditovaným psychoterapeutickým výcvikom a splnia náročné, presne stanovené požiadavky naprojektované a garantované Slovenskou psychoterapeutickou spoločnosťou (SPS) (Ščibranyová 2010).

Proces tvorby požiadaviek na vzdelávanie frekventantov psychoterapeutických výcvikov a na kompetencie budúcich absolventov v certifikačnej príprave psychoterapeutov prebiehal na pôde SPS. Vznikal pri vzájomnej mnohoročnej kooperácii, diskusii a oponentúre predkladaných a vylepšovaných návrhov, integrujúcich spoločné úsilie zástupcov SPS a predstaviteľov rôznych psychoterapeutických prístupov na Slovensku. Je potešiteľné, že výsledné kritéria obsahujú spojenie tradičných i najnovších všeobecných požiadaviek, ktoré môže klient/pacient potrebovať od svojho psychoterapeuta nielen na Slovensku, ale v celoeurópskom kontexte - napr. aby psychoterapeut

- bol dostatočne pripravený na prácu s klientom/pacientom ako s človekom, ktorý trpí,
- bol zorientovaný v teórii psychoterapie a v príbuzných disciplínach,
- postupoval eticky v rozmanitých zložitých situáciách,
- používal primerané metódy na diagnostikovanie ťažkostí klienta/pacienta
- vyberal a viedol vhodné liečebné postupy,
- kontroloval a stabilizoval efekt terapie a pod.

Príprava zahrnuje aj špecifické nároky na vyzrievanie budúceho psychoterapeuta v samotnom výcvikovom skupinovom procese. Obsah každého psychoterapeutického výcviku je plne v kompetencii realizačných tímov lektorov, supervízorov alebo cvičných psychoterapeutov z jednotlivých vzdelávacích inštitútov, reprezentujúcich rozmanité psychoterapeutické prístupy:

• psychodynamický výcvik
• rogersovská psychoterapia
• procesorientovaná psychoterapia (POP)
• gestalt terapia
• koncentratívna pohybová terapia (KPT)
• kognitívne-behaviorálna terapia (KBT)
• model Virginie Satirovej (MVS)
• katatýmne-imaginatívna psychoterapia (KIP)
• relaxačná a symbolická terapia (RST)

Každý inštitút v súlade s hlavným projektom (vypracovaným SPS a akreditovaným MZd SR) a so svojou psychoterapeutickou školou predpisuje a napĺňa svoj vlastný sylabus štúdia v rámci zážitkového výcviku svojich frekventantov. Absolventi výcvikov sa ďalej prostredníctvom praxe na psychiatrických pracoviskách pripravujú aj na zvládanie náročnej psychopatologickej symptomatológie u svojich pacientov, svoju sebadôveru si zvyšujú aj aktívnou a supervidovanou psychoterapeutickou prácou so svojimi klientami/pacientami.

Zážitky na výcviku a prax s klientami/pacientami podnecujú rozmanité procesy učenia a podporujú nácvik žiaducich zručností pri osvojovaní si metodológie psychoterapeutickej práce. Sú však aj bohatým zdrojom na spúšťanie osobných implicitných spomienok a zážitkov, ktoré by mohli psychoterapeutovi stáť v ceste ako prekážky jeho terapeutickej práce, prenášať sa do procesu klienta/pacienta a miešať sa s ním. Preto jednou z dôležitých požiadaviek pri príprave i v praxi psychoterapeuta je pracovať na dokončovaní svojich vlastných roztvorených zážitkov a vnútorných procesov, ktoré súvisia s jeho osobným životom a históriou, aby mohol seba používať ako najdôležitejší, dostatočne citlivý, empatický a kompetentný nástroj, aby bol schopný sebareflexie a sebaregulácie a svoju kompetenciu využíval zodpovedne v prospech svojho klienta/pacienta.

Ako z predošlého vyplýva, proces prípravy svojimi kritériami vymedzuje priestor pre tých, ktorí sa chcú a môžu stať psychoterapeutmi a je výslednicou interakcie a spojenia procesov zastúpených v kandidátovi na psychoterapeuta, v lektorskom tíme a výcvikovej skupine, a procesov na strane klienta/pacienta, ktorý dodáva celému náročnému procesu prípravy zmysel.

Kritériá pre certifikovanie psychoterapeutov sú výsledkom dlhodobej celoeurópskej diskusie a snahy o čo najširší konsenzus odborníkov z psychoterapeutických spoločností a asociácií. Napriek tomu z prostredia niektorých našich vzdelávacích inštitútov a výcvikových komunít už dlhšiu dobu zaznievajú hlasy, stavajúce sa k podmienkam a normotvorným trendom certifikovania pracovnej činnosti „psychoterapia“ kriticky až opozične. Takéto postoje vyjadrovali napríklad organizátori a lektori jedného z PCA výcvikov, aj keď sa navonok podriadili (z ich pohľadu mocenským) požiadavkám a pravidlám SPS (Müllerová 2005).

Zdá sa, že pozície SPS a jej kritikov/odporcov sa ani po rokoch nezblížili. Svedčí o tom skutočnosť, že kritické výhrady a výzvy nedávno zazneli znova, v článkoch uverejnených na webovej stránke Inštitútu psychoterapie a socioterapie (IPS). Jeden z predstaviteľov IPS sa domnieva, že „obmedzenia, resp. požiadavky a kritériá pre zápis do zoznamu psychoterapeutov, ktoré kladú stavovské psychoterapeutické organizácie na lokálnej alebo aj európskej úrovni, sú prežitkom a viac vyjadrením mocenského postoja, než skutočného záujmu o klienta/pacienta a o dôveru v jeho liečivý potenciál“ (Dobšovič 2009). Radikálnejšia kritika súčasného nastavenia kritérií ide v argumentácii a vo svojich predstavách a návrhoch ešte o kus ďalej. Autorka článku „Prečo (ne)môžem byť terapeutom?“ napísala:

„... výcvik terapeutov v PCA ... je svojím spôsobom revolučný, pretože nabúrava doterajšie pravidlá. Jednak v tom, že sa ho môžu zúčastňovať aj ľudia, ktorí nevyštudovali ... odbory, s ktorými je podľa našej legislatívy dovolené ... vykonávať psychoterapiu ..., aj v tom, že jeho frekventanti zbúrali limitovanú, presným počtom hodín stanovenú hranicu trvania výcviku. ... Je hlúpe a krátkozraké zatvárať oči pred pravdou a tváriť sa, že každý psychológ, špeciálny pedagóg, sociálny pracovník či psychiater dokáže byť po absolvovaní terapeutického výcviku nápomocný druhým. ... dozrel čas znovu otvoriť diskusiu o tom, aké sú schopnosti a atribúty naozaj nápomocného terapeuta, ako ich zabezpečiť, hodnotiť, merať či kontrolovať, podľa čoho dovoľovať, či smie psychoterapiu vykonávať a kto by mal byť tým, kto povolenie udelí. Trúfneme si nechať to na zodpovednosti terapeuta?“ (Kmentová Skladanová 2009)

Uvedené postoje spochybňujú vytvorené pravidlá a uplatňované postupy: relativizujú význam požadovaného akademického vzdelania ako základného predpokladu pre výkon povolania „psychoterapeut“, kritizujú externé hodnotenie a preferujú a presadzujú sebahodnotenie, „mocenské“ rozhodovanie o náplni a rozsahu prípravy a o udeľovaní certifikátu psychoterapeuta chcú presunúť zo zákonom určenej zodpovednej autority na jednotlivca a na skupinu spoluúčastníkov výcviku.

Možno súhlasiť s námietkou, že samotné akademické vzdelanie v odboroch psychológia, špeciálna/liečebná pedagogika, sociálna práca či psychiatria nezaručí, že každý psychológ, špeciálny/liečebný pedagóg, sociálny pracovník či psychiater bude vynikajúcim psychoterapeutom, práve tak ako ani dlhoročné štúdium medicíny nezaručí, že každý lekár sa stane špičkovým internistom či chirurgom. No z takejto premisy nevyplýva, že lepšou zárukou je náročné odborné štúdium odpovedajúceho zamerania NEABSOLVOVAŤ a na dráhu psychoterapeuta sa vydať povedzme po vyštudovaní žurnalistiky, informačných technológií alebo iného odboru, ktorý má s prácou psychoterapeuta len málo spoločného.

Citované kritické hlasy hovoria o mocenskom vyčleňovaní ľudí, ktorí môžu vykonávať psychoterapiu podľa toho, akú vysokú školu vyštudovali. Pritom opomínajú alebo málo zohľadňujú skutočnosť, že absolvovanie požadovaných odborov poskytuje psychoterapeutovi široký a robustný základ pre výkon jeho profesie. Mnohí vážni uchádzači o získanie certifikátu v odbore „psychoterapia“ túto skutočnosť akceptujú a ak im požadované vzdelanie chýba, doplňujú si ho ďalším štúdiom. Dávajú tým najavo vážnosť svojho úmyslu a zároveň podávajú dôkaz zodpovednosti a záruku, že ich krok nie je len únikom pred frustráciou z doterajšej profesie, prejavom nekritického sebahodnotenia alebo snahy získať rýchly prístup k výkonu prestížnej a potenciálne lukratívnej profesie.

Nemyslím si, že súčasný stav prípravy a certifikovania psychoterapeutov je ideálny, že sa na ňom nedá nič vylepšovať, že niet čo reflektovať, o čom diskutovať, čo pridávať. Mnohé z otvorených problémov a výziev už pred piatimi rokmi pomenovala a analyzovala Zuzana Müllerová vo svojej dizertačnej práci (Müllerová 2005). Množstvom nazbieraného materiálu, identifikovaných problémových okruhov a snahou hľadať východiská si táto práca aj dnes zasluhuje pozornosť širokej odbornej verejnosti a výskumu. Niektoré výzvy, ktoré autorka formulovala najmä z pozície PCA prístupu, napr. ako viesť proces prípravy a certifikácie tak, aby frekventanti pri príprave, prezentáciách seba a svojej práce neprežívali úzkosť a pri záverečných skúškach neboli vystavení nedôstojnému mocenskému zaobchádzaniu, sú stále aktuálne. Pravdepodobne sú tieto procesy zložitejšie, než ako ich autorka prezentuje a hodnotí.

Na základe svojich skúseností a poznatkov z praxe lektorky psychoterapeutických výcvikov u nás aj v zahraničí sa nazdávam, že ani sebalepšia skupinová reflexia a sebareflexia frekventanta výcviku nedokáže sama o sebe zakaždým postihnúť všetky systémové súvislosti a paralelne prebiehajúce procesy bez vonkajšej reflexie, ktorú autorka vyššie odkazovanej práce (Müllerová 2005) vníma ako nežiaduce resp. mocenské zasahovanie akoby zbytočnej tretej strany.

Napriek kritickému a otvorenému prístupu k platným kritériám pre zápis do zoznamu psychoterapeutov sa to, čo kritici označujú ako mocenský postoj, javí viac ako nevyhnutná, pozitívna a zodpovedná snaha výcvikových inštitútov, legislatívy, SPS, EAP a ďalších autorít hľadať čo najširší konsenzus a zabezpečiť vysoký štandard kompetencie psychoterapeutov. Významným cieľom tejto snahy je garantovať klientom/pacientom čo najvyššiu dostupnú kvalitu psychoterapeutických služieb a dať im jasné záchytné body, podľa ktorých na trhu psychoterapeutických služieb bez ťažkostí odlíšia psychoterapeuta s dôkladným vzdelaním, výcvikom a dlhodobou supervíziou od nadšenca, ktorý sa za psychoterapeuta vydáva v dobrej viere, že ním skutočne je, alebo od podvodníka pokúšajúceho sa ťažiť z neznalosti a dezorientácie verejnosti.

Mnohí praktizujúci psychoterapeuti, ktorí pracujú s klientami/pacientami, vedú výcviky, cvičné terapie a supervízie, sa napriek dosiahnutému statusu v prípade potreby podrobujú vlastnej terapii aj supervízii a ďalej sa vzdelávajú. Vo vzdelávaní a svojej práci dokážu vidieť nielen dobrú investíciu, ale aj vytváranú hodnotu. Sami seba a svoju odbornosť obohacujú a zhodnocujú kontinuálnym vzdelávaním. Bez zotrvávania v pozícii obetného baránka neprajných „mocenských“ štruktúr...

Centrálna ochrana psychoterapie, niekedy označovaná ako mocenská, je podľa môjho presvedčenia aj v záujme psychoterapeutov, ktorým nie je ľahostajná úroveň poskytovaných psychoterapeutických služieb a spoločenský kredit ich profesie, a ktorí si uvedomujú svoju osobnú aj profesionálnu zodpovednosť voči klientom/pacientom, ich rodinám a ďalším sociálnym štruktúram.

Koniec-koncov, v hre je duša človeka.

Autorka:
Hana Ščibranyová,
lektorka v module systemickej psychoterapie V. Satirovej STAR-T,
predsedníčka Inštitútu Virginie Satirovej v SR, členka výboru SPS a delegátka SPS v EAP


Použité zdroje





Súvisiace články:


♦Psychoterapia, nezávislá profesia: európska výzva!♦
♦Ako sa stať (európskym) psychoterapeutom♦
♦Niekoľko viet o psychoterapii v SR♦
♦Dilemy psychoterapie a psychoterapeutov v SR♦




Súvisiace stránky:


STAR-T (2011-2014) - výberové konanie
STAR basic (2011-2012) - výberové konanie

7 comments:

Filip povedal(a)...

Nebojte sa IPS, ani o svoju pracu, ak ste dobra budete mat klientov. PCA hovori ze klient nie je hlupy a tak sam najlepsie pozna ci mu terapeut pomaha alebo nie. Presne ako ste napisali, SPS tak isto nezarucuje kvalitu. Takze vzdy je to na jednotlicovi co sa chce naucit a co potrebuje. Vobec si nemyslim, ze absolvovanie napr. FiFUK psych nejak vyrazne dopomoze psychologovi v terapii. Absolventi uznavanej psychologie terapiu nemozu robit, pretoze aj tak potrebuju vycvik ... Takze nevidim problem v tom ak sa tento krok preskoci :-)

Ale je mi sypmaticke, ze o IPS pisete. Ale naozaj strach nemusite mat...

Hana Ščibranyová povedal(a)...

Dobrý deň, Filip, vítam Váš vstup do debaty. Chcem Vás uistiť, že sa nebojím IPS, o svoju prácu, ani o svojich klientov. Obavy mám len z toho, ak v psychoterapeutickej obci chýba priama, vecná a etická diskusia, ak sa radikalizujú názory a objavujú osobné útoky, ak narastá profesionálna a osobná animozita, ak vznikajú inštitucionálne bariéry, ak chýba ochota prispievať k zodpovedným rozhodnutiam a trpezlivosť pri ich hľadaní. Skrátka, znepokojuje ma polarizácia psychoterapeutickej obce, pohlcujúca veľa energie, no neprinášajúca očakávané pozitívnejšie výsledky...

Filip povedal(a)...

Dakujem za privitanie :-)

Ak mam byt uprimny, musel som Vasu odpoved citat 2 krat, pretoze bola napisana tak zlozito ako to len bolo mozne :-) Musim sa priznat, ze mi zislo na um aj to, ze to bol Vas zamer, no to je len dohad...

Pokial ja viem SPS je "nositelkou jedinej pravdivej pravdy" a kategoricky odmieta cokolvek ine. Teda ja si myslim, ze nekomunikacia alebo odmietanie je, no prinajmensom, aj zo strany SPS.

Ja s Vami plne ale suhlasim v tom, ze by mal existovat organ, ktory skutocne preveri schopnosti terapeutov, nie certifikaty v zasuvke stola alebo na stene... Pretoze SPS vyzaduje "odfajknutie" urcitych poziadaviek bez ich spatnej kontroly. Teda vulgarne povedane, staci ked si to clovek odsedi a je terapeutom. Samozrejme nechcem toto zovseobecnit na vsetky vycviky a na vsetkych terapeutov zo zoznamu SPS, to v ziadnom pripade. No chcem poukazat na to, ze v zozname SPS sa nachadza napriklad aj vykladac kariet a ten je psychoterapeut :-D Teda byt v ich zozname neznamena istotu kvality... Splnenie podmienok a absolvovanie rekvizit SPS nezarucuje z mojho pohladu nic. Len zarobok organizacii, ktore vedu vycviky su iste a to nechcem povedat, ze toto je jedinym zamerom SPS. No ak sa nad tym zamyslim, toto je jedina ista vec.

Vysoka skola Vam neda "nic" do terapie, len prehlad o smeroch a samozrejme zaklady psychologie (vseob., vyvin, osob atd.). Tie su vsak obavam sa pri samotnom procese psychoterapie nepouzitelne, klientovi nijak nepomozu. Ja mam samozrejme na mysli PCA, pretoze v tom sa orientujem, ako je to inde neviem naisto... Vobec vsak nechcem znehodnocovat toto vseobecne vzdelanie, sam ho mam absolvovane, no v procese jedoducho nevidim na to priestor.
Avsak ako som povedal, vyhoda je v tom, ze absolvent ma prehlad o terapeutickych smeroch a dovolim si povedat ze po 5 rokoch sa dokaze celkom bezpecne rozhodnut, ktorym smerom by asi chcel ist. To si vsak myslim ze je to najdolezitejsie co nam skola dala...

Co sa tyka praxe v roznych instituciach, na to nemozem povedat nic zle. Myslim si ze vidiet realitu je dost dolezite. AVSAK ak sa terapeut nechce venovat klinickej psychoterapii, tazko ma sancu pozriet sa na to co chce robit (ak je to individualka). Pretoze vztah medzi terapeutom a klientom je mimoriadne citlivy ako vieme... Teda nevidim ako pravdepodobne praxovat pri nejakej normalnej individualnej terapii, pretoze ide vacsinou o diadicku interakciu. Teoreticky v nejakej skupine... Vyhodu vsak vidim pri klinickych pacientoch, teda klientoch, ktory nie su klientami ale v skutocnosti pacientami. Tu si viem predstavit, ze moze nastat problem pre terapeuta bez zakladov psychiatrie, alebo neurologie. Vtedy by mal odoslat klienta za inym odbornikom a nemusi si to uvedomit. No aj tu vnimam neostru hranicu medzi tym co je normalne a co nie je. Pretoze psychiatricka obec kazdorocne pridava nove a nove diagnozy...

Nuz a na zaver sa opat dostanem len k tomu, ze ak by mal existovat takyto organ, opat by v nom museli sediet len nejaki ludia, ktori by mali hodnotit ci je terapeut schopny alebo nie. Teda vrcholne subjektivne hodnotenie... Co si viem predstavit len pri niektorych druhoch priamej supervizie, ktore sa vsak nie vzdy daju zlucit s terapeutickymi postupmi jednotlivych skol. Navyse kolko casu treba na overenie schopnosti? Kto to povie?

Nepoznam odpovede na otazky, neviem dat riesenia. Len chcem poukazat na to, ze ani SPS toto nedokaze. Jediny kto to dokaze je podla mna klient... Podme diskutovat.

Hana Ščibranyová povedal(a)...

Filip, Váš názor, že SPS je „nositeľkou jedinej pravdivej pravdy“ a kategoricky odmieta čokoľvek iné, nezdieľam, no rada si prečítam argumenty, ktorými ho máte podložený. Osobne SPS vnímam ako dlhodobo transparentne fungujúcu organizáciu, ktorá má svoju víziu rozvoja psychoterapie a úspešne pracuje na jej uskutočňovaní. V SPS nikto nikomu nezakazuje vyslovovať a presadzovať vlastné názory, nikto nikomu nebráni byť členom, zúčastňovať sa diskusií, pripomienkovať významné dokumenty, uchádzať sa o miesto vo volených orgánoch a ovplyvňovať dianie z pozície delegovanej „moci“. Ako každá organizácia má aj SPS svoje limity: napríklad nikomu nezaručuje, že sa medzi jej členmi presadí práve jeho názor. Podrobnejšie o svojom pohľade na SPS v kontexte psychoterapeutického diania na Slovensku píšem v článku „Niekoľko viet o psychoterapii v SR“.

Ak viete o tom, že SPS vyžaduje len odfajknutie určitých požiadaviek bez ich spätnej kontroly, napíšte o tom prosím viac, určite to bude zaujímať celú psychoterapeutickú obec. To isté platí o Vašom tvrdení, že v zozname psychoterapeutov SPS sa nachádza aj vykladač kariet: ak máte vedomosť o tom, že nespĺňa kritériá vyžadované od ostatných psychoterapeutov, túto informáciu prosím zverejnite alebo oznámte kontrolným orgánom SPS. Zaujímajú ma aj argumenty, o ktoré opierate svoje presvedčenie, že splnenie podmienok a „absolvovanie rekvizít SPS“ zaručuje len zárobok organizáciám, ktoré vedú výcviky.

Som prekvapená, že Vám štúdium psychológie do Vaše psychoterapeutickej práce nedáva nič. Moja každodenná osobná skúsenosť a skúsenosť mnohých mojich kolegov-psychoterapeutov je iná.

Možnosť posúdiť pripravenosť frekventanta výcviku pre výkon psychoterapeutickej práce externým hodnotením nevidím tak beznádejne ako Vy. Supervízia, cvičná terapia, spracovanie kazuistík svojich klientov a iné aktivity v priebehu prípravy alebo záverečných skúšok budúceho psychoterapeuta dávajú lektorom, supervízorom, cvičným terapeutom a členom skúšobnej komisie lepší obraz o jeho napredovaní a zvyšovaní terapeutických kompetencií než len sebahodnotenie frekventanta, ktoré je tiež jeho dôležitou súčasťou. Žiadne hodnotenie nikdy nebude stopercentne objektívne, to sa však vzťahuje aj na sebahodnotenie.

S tvrdením, že by SPS mala na všetko riešenie, som sa nestretla. Projekt integrovaného psychoterapeutického vzdelávania, ktorý SPS vypracovala a akreditovala na MZd SR, je pokusom (myslím si, že viac-menej úspešným) o jeho čo najkvalitnejšiu realizáciu a spoľahlivú garanciu poskytovaných psychoterapeutických služieb. Ak sa v tomto procese vyskytujú chyby a nedostatky, treba ich pomenovávať a odstraňovať.

Hana Ščibranyová povedal(a)...

... ešte jedna doplňujúca otázka, Filip. Vo svojich komentároch píšete:

„...vzdy je to na jednotlivcovi co sa chce naucit a co potrebuje ... si viem predstavit, ze moze nastat problem pre terapeuta bez zakladov psychiatrie, alebo neurologie. Vtedy by mal odoslat klienta za inym odbornikom.“

Znamená to, že podľa Vášho názoru nie všetci psychoterapeuti by museli byť pripravení na prácu s psychopatologickými procesmi klienta/pacienta? Ak by to tak bolo, podľa čoho by potom medzi týmito dvomi kategóriami psychoterapeutov rozlišoval klient pri výbere pre neho najvhodnejšieho terapeuta?

Nninii povedal(a)...

Milá Hana,
To znamnená, že ambiciózna sestrička (Mgr. ošetrovatel´) môže sa stáť psychoterapeutom ,kým abslovent jednoodborovej psychológie nemôže začať psychoterautický výcvik bez toho že by začal špecializačný štúdium klinickej psychológie? Ja ako psychologička som v horšej situácii stáť sa psychoterapeutom, ako Mgr. ošetrovatel´. Je to naozaj možné?

Anonymný povedal(a)...

Ano Nninii, je to smutné, ale je to tak (odpovedám i keď nie som Hana) ,o)

Zverejnenie komentára









Satirovské terapeutické presvedčenia
Mgr. Ľubica Tománková