Zverejnenie príspevku / stránky na vybrali.sme.sk Bookmark and Share Tlač / PDF príspevku / stránky

15. augusta 2010

Spolužitie páru - mýty a realita

Pohľad na výsledky výskumov Johna Gottmana zo Seattle Love Lab, výskumného pracoviska Washingtonskej univerzity.

Spolužitie partnerov v páre je oddávna vystavované rôznym vplyvom a skúškam. Aj keď sa vonkajšie podmienky v súčasnosti menia dynamickejšie a sú výrazne odlišné od tých, ktoré pôsobili v predošlej generácii, s prekvapením zisťujeme, že na vnútorné psychické nastavenie človeka a jeho vzťah k svetu, k sebe samému a k partnerovi majú podobný vplyv, aký mali kedysi.

V párovom spolužití v porovnaní s nedávnou minulosťou pozorujeme isté posuny a zmeny. Partneri žijú dlhšie vo voľnejších párových vzťahoch, viac striedajú partnerov, viac váhajú, či vstúpiť do manželského zväzku, častejšie do neho vstupujú vo vyššom veku, prípadne manželskú formu spolužitia ignorujú. Stále je veľký počet tých, ktorí opúšťajú svojho partnera v párovom vzťahu alebo sa v manželstve rozvádzajú. Ani štatistiky sa veľmi nemenia. Podľa amerického výskumníka rodín Johna Gottmana je pravdepodobnosť, že sa prvé manželstvo skončí rozvodom v priebehu 40 rokov života, až 67% a polovica všetkých manželstiev sa rozvedie v prvých siedmich rokoch trvania manželstva. Niektoré štúdie zistili, že rozpad druhého manželstva je v porovnaní s prvým o 10% vyšší.
Pravdepodobne ani na Slovensku nie je situácia ružovejšia.

Oprávnene nás zaujíma, čo je za týmito číslami a čo môžu ľudia robiť v prospech toho, aby dokázali nadväzovať a rozvíjať stabilné a bezpečné partnerské vzťahy a podporovať intimitu spolužitia v páre, hoci vo verejnosti zaznievajú aj názory, že ide o prekonané snahy. Naozaj je prežitkom usilovať sa o usporiadané partnerské vzťahy, chcieť zdravé manželské spolunažívanie?

Pri návrate k problematike páru v rámci rodinného systému sa vraciame aj k tomu, čo ľudia vďaka svojim univerzálnym túžbam po láske, blízkosti a spolupatričnosti intuitívne cítia odjakživa a empiricky to overujú psychoterapeuti pri terapeutickej práci s pármi a rodinami a znovu to aktuálne potvrdzujú aj výskumy: že kvalita partnerského vzťahu a spolužitia prospieva nielen jednotlivcom v páre, ale aj deťom, ktoré sa rodia do takýchto zväzkov, celej mladej rodine, či už vzniká v rámci manželstva alebo za jeho hranicami.

Aby sme sa nepohybovali len v hypotézach a dohadoch, pozrieme sa na výsledky výskumu vyššie citovaného výskumníka Johna Gottmana z tzv. Seattle Love Lab - Laboratória lásky v americkom Seattli, ktoré je výskumným pracoviskom Washingtonskej Univerzity.

John Gottman spolu so svojou manželkou Juliou Schwartz Gottmanovou a tímom spolupracovníkov už viac ako štvrťstoročie venujú svoj výskum manželstvu a rozvodom. V kontrolovaných podmienkach zozbierali stovky zaujímavých údajov o pároch. Gottmanovo výskumné laboratórium je vlastne zariadený apartmán, v ktorom manželské páry žijú bežným víkendovým životom a jediný rozdiel je v tom, že denne od 9 do 21 hodiny im výskumníci pri vzájomnej interakcii alebo komunikácii snímajú rozmanité telesné funkcie (napr. činnosť srdca a imunitného systému), pozorujú a starostlivo vyhodnocujú ich verbálne a neverbálne prejavy atď.

Na základe svojej práce dokáže Gottman až s vyše 90 % presnosťou už po krátkom čase sledovania páru v laboratóriu predpovedať, či sa pár rozíde alebo či vo vzťahu uspeje.

Gottmanove predikcie nespočívajú v jeho intuícii alebo v šamanstve, robí ich vďaka nazbieraným poznatkom, podporeným kontrolovaným výskumom. Šťastné manželské páry podľa tohto autora v dynamike každodenného života udržujú svoje negatívne myšlienky a pocity zo seba (ktoré sa vyskytnú v každom páre) takým spôsobom, že neprevládnu nad pozitívnymi myšlienkami a pocitmi. Gottman manželstvo takejto dvojice označuje ako emocionálne inteligentné. Čím je pár emocionálne inteligentnejší, tým lepšie si partneri rozumejú, ctia si a rešpektujú jeden druhého a svoje manželstvo, a o to je pravdepodobnejšie, že budú žiť šťastnejšie. Tak ako sa deti potrebujú v rodine učiť emocionálnej inteligencii (teda schopnosti riadiť sa emóciami a žiť a zaobchádzať s druhými vo vzťahoch bez ohľadu na výšku ich IQ), tak podľa Gottmana sa manželia potrebujú učiť manželskej inteligencii.

V kontexte Gottmanových zistení je zaujímavé, že Virginia Satirová už v 60-tych rokoch minulého storočia vo svojej Spoločnej rodinnej terapii (Conjoint Family Therapy) píše, že manželský vzťah ovplyvňuje povahu rodinnej homeostázy, že je akousi osou, okolo ktorej sa utvárajú ďalšie rodinné vzťahy a že partneri sú „architektmi rodiny“. Tiež pripomína, že bolestný manželský vzťah vedie k dysfunkčnému rodičovstvu a ten člen rodiny, ktorý je najviac ovplyvnený bolestným manželským vzťahom a vystavený dysfunkčnému rodičovstvu, začne svojimi symptómami signalizovať SOS správu ako identifikovaný pacient (veľmi často je to niektoré dieťa) a že jeho zdravý rast sa preruší a namiesto neho sa usiluje absorbovať v sebe bolesť svojich rodičov, pretože túži po harmónii medzi rodičmi.

O dvadsať rokov neskôr, v 80-tych rokoch, začal John Gottman svoju prácu v laboratóriu, pretože veril a svojou výskumnou prácou potvrdzuje, že „má význam sa starať o stabilitu a posilnenie manželstva“.

Lois Verbrugge a James House z Univerzity v Michigane zistili, že nešťastné manželstvo zvyšuje pravdepodobnosť somatického ochorenia o 35% a skracuje život v priemere o 4 roky. Jedným z možných vysvetlení je, že ľudia v nešťastnom manželstve zažívajú chronické, difúzne fyzické dráždenie, že sú fyzicky i emočne stresovaní. Zmeny spôsobujú najmä vysoký krvný tlak a srdcové choroby a psychicky najmä úzkostnosť, depresiu, suicidálne tendencie, násilie, psychózy, tendenciu k vraždám a látkovej závislosti.

Naopak partneri vo fungujúcich manželstvách majú značne nižší výskyt zdravotných a psychických ťažkostí. Ukazuje sa, že rozvod môže významne znižovať funkciu imunitného systému. Gottman porovnával vzorky krvi párov, ktorých emocionálne odpovede na partnera boli neutrálne alebo negatívne v porovnaní s tými, ktorí sa cítili dobre v manželstve a zistil v prospech spokojnejších párov vyššiu proliferáciu bielych krviniek pri vystavení sa cudzím elementom a vyššiu efektivitu tzv. prirodzených bunkových zabijakov, ktoré sa starajú o likvidáciu poškodených a infekciou alebo rakovinou napadnutých (alterovaných) buniek.

Gottman sledoval 700 párov v 7 rôznych výskumných projektoch. Vo svojich štúdiách skúmal dvojice a históriu ich manželstva, ich filozofiu, to, ako vnímali manželstvo svojich rodičov, nahrával ich rozhovory o prežitých zážitkoch počas dňa, o konfliktných stránkach ich manželstva a radostných témach a sledoval úroveň ich stresu alebo uvoľnenia spolu s meraním srdcového rytmu, tlaku, prietoku krvi, potenia a imunitnej odozvy v každom okamihu. Súčasne im premietol záznamy a zaujímal sa o odozvu v tých okamihoch diskusie, keď záznamy ukázali zmeny tlaku krvi a tepu počas diskusie s manželským partnerom. Tieto dáta umožňujú robiť závery o anatómii manželského fungovania. Na ich základe postavil Gottman spolu s manželkou, klinickou psychologičkou Julie svoju koncepciu terapie manželských párov zameranú na posilnenie ich vzťahu.

John Gottman spochybnil zjednodušujúce návody takých foriem manželskej terapie, ktoré radia, že pre záchranu vzťahu sa stačí naučiť niektoré techniky, napr. aktívne sa počúvať, konštruktívne riešiť konflikty, chváliť partnera a byť k nemu empatický. Terapia, ktorá sa zužuje na takéto pokyny, vedie k nízkej úspešnosti pre dvojice a čoskoro dochádza k relapsom.

Gottman upozorňuje aj na to, že existuje celý rad mýtov, ktoré môžu byť pre manželov nebezpečné, ak na ich základe uveria, že ich manželstvo nemá žiadnu šancu:


  • „Neurózy alebo osobnostné problémy rozvracajú manželstvá.“
  • „Vzťah medzi manželmi udržia spoločné záujmy.“
  • „Dobré manželstvo je také, v ktorom si partneri robia protislužby.“
  • „Vyhýbanie sa konfliktom zničí manželstvo.“
  • „Nevera je základnou príčinou pre rozvod.“
  • „Muži nie sú biologicky „stavaní“ pre manželstvo.“
  • „Muži a ženy sú z odlišných planét.“

  • Závery výskumov ukazujú, že určujúcim faktorom, či sú ženy v manželstve spokojné sexuálne, romanticky alebo vášnivo, je pre 70% z nich kvalita priateľstva v páre a u mužov je to tak isto, takže muži a ženy sú si v tomto viac podobní ako rozdielni.

    Ukazuje sa, že úspešné manželstvá sa od neúspešných líšia tým, že tie neúspešné majú viac slabých alebo potenciálne slabých miest. Tiež záleží na tom, či partneri dokážu pracovať so slabým miestom vo svojom vzťahu. Jednou z ciest je párová terapia alebo absolvovanie seminárov pre páry. V štúdii 640 párov 9 mesiacov po absolvovaní workshopov pre páry na podporu manželstva (vedených podľa konceptu J. Gottmana) bol relaps 20% oproti celoštátnemu priemeru relapsov po manželskej terapii (vedenej podľa iných pravidiel), ktorá je medzi 30 - 50%. Aj tie páry, ktoré sú najviac ohrozené rozpadom si významne polepšia, ak je práca s nimi kvalitná. Rozhoduje aj dĺžka práce páru na probléme. Po začiatku práce sa zhoršilo už len 27% párov, po troch mesiacoch 6,7% a po deviatich dokonca 0%.

    Jadro programu je založené na kľúčovej myšlienke, že šťastné manželstvo je založené na hlbokom priateľstve. Obsahuje


  • vzájomnú úctu a potešenie zo spoločnosti druhého človeka.
  • intimitu: dvojica sa intímne pozná, partneri vedia, čo ich partner ne/má rád, poznajú svoje sny a priania, slabé miesta, ktoré nezneužívajú
  • záujem: stále o seba dbajú, pozitívne myšlienky a pocity o partnerovi a manželstve prevládajú nad negatívnymi.
  • prejavy nežnosti: partneri si vyjadrujú nehu nielen okázalým, ale aj nenápadným spôsobom.

  • Mnohé manželstvá začínajú veľmi pozitívne, no môžu ich ohroziť reakcie hnevu, dráždenie a zášť. Prejavované priateľstvo sa zmení len na ilúziu priateľstva a hoci obaja po ňom túžia, ich žitá realita je iná. V manželstve sa negativita a pozitivita vzájomne ovplyvňujú: ak je manželstvo na začiatku nastavené vysoko pozitívne, bude potrebovať viac negatívneho, aby došlo k narušeniu, než keď je pozitívne nastavenie nižšie. Ak je vzťah nadmerne negatívny, bude ťažké ho naprávať. Ak ho zaplavia negatívne emócie a interpretácie, je potom ťažšie sa vrátiť k bazálnej väzbe z počiatku vzťahu. Je potrebné pracovať na znovuobjavovaní a obnovovaní priateľstva a dôvery.

    Jedným z najmocnejších nástrojov podľa výskumu párov je tzv. opravný pokus - t. j. akékoľvek vyjadrenie alebo čin, ktorý umožňuje zabrániť negativite dostať sa spod kontroly. Sú to podľa neho tzv. tajné zbrane emocionálne inteligentných dvojíc - aj keď si dvojice nemusia byť vedomé sily účinku tohto prostriedku. V silne priateľskom vzťahu sa partneri prirodzene pokúšajú zmeniť chybu opravou a správne opravu zachytia. Ak je však dvojica zaplavená negatívnym, ani opravné jasne formulované vyjadrenie typu „je mi to ľúto“ nebude mať veľký vplyv. Je negatívne, ak sa partner po chybe nepokúsi o opravu alebo nedokáže prijať opravný krok druhého.

    V dobrom manželstve partneri nielen spolu „vychádzajú“, ale sa rešpektujú a ctia a vzájomne si podporujú svoje sny a ašpirácie a nachádzajú a budujú účel a zmysel v spoločnom živote - v opačnom prípade sa cítia izolovaní a vo svojom manželstve osamotení. V jadre bežných konfliktov o hlúpostiach sú práve tieto hlbšie záležitosti. V opakujúcich sa konfliktoch sa partneri bezúspešne usilujú meniť myslenie svojho partnera - čo je v skutočnosti nemožné. Takýmto spôsobom len strácajú čas a ohrozujú svoje manželstvo. Je potrebné porozumieť, aká odlišnosť medzi partnermi v jadre spôsobuje konflikt a ako sa s ňou naučiť žiť a ďalej si vážiť a rešpektovať svojho partnera. Len takýmto spôsobom je možné utvárať spoločný význam a svojmu manželstvu pripisovať zmysel.

    Zaujímavé je, podľa čoho Gottman predpovedal pomerne rýchlo, či páru hrozí rozpad vzťahu . Ide o prítomnosť týchto znakov u partnerov:

    1.   Okamžite tvrdo nástupujú do negativity, obviňovania a sarkazmu. „No jasné, čo iné človek môže od teba čakať.“
    2.   Používajú v komunikácii tzv. „štyroch apokalyptických jazdcov“, ktorí vedú vzťah do záhuby:
    2.1   Kritičnosť (k osobe partnera) - samé sťažnosti (na niečo) - „V aute nie je benzín. Prečo si nevieš zapamätať, že máš natankovať?“
    2.2   Spochybňovanie - so sarkazmom a cynizmom - verbálnym i neverbálnym - až po zhnusenie, napr.: „Nie som si istý, či ti v tom chcem pomáhať...“ „Čo ja naivka od teba môžem chcieť?“„Naozaj si myslíš, že ti verím?“ Spochybňujúce dvojice sú náchylnejšie k infekčným ochoreniam (nádche, chrípke ) než iní ľudia.
    2.3   Sebaľútosť, pozíciu obete - „Kvôli tebe nemám nič zo života, spravila som chybu, keby som počúvla svoju mamu...“
    2.4   Tichú domácnosť - „akoby hádzať hrach na stenu“ - po konflikte vydrží partner mlčať a vyhýbať sa hovoru dni aj týždne... obvykle predchádza zaplaveniu.
    3.   Bývajú zaplavení - rôznymi myšlienkami, emóciami, predpokladmi, atď., ktorým niet koniec
    4.   Ich reč tela hovorí o jednoduchých alarmových reakciách, o tom, že prežívajú fyzický distress, mení sa im tlak krvi, rytmus srdca. Muži sú rýchlejšie pohotoví k zaplaveniu a majú pomalší návrat späť - aj v rozpore so slovami, naopak sú to ženy, ktoré sa rýchlejšie dostávajú do normálu. Hrozí riziko, že ženy chcú riešiť predošlý konflikt, lebo sú už „v pohode“, kým ich partner - muž ešte len spracúva nepohodu predošlého konfliktu.
    5.   Ich opravné pokusy zlyhávajú - jeden partner sa usiluje o opravu a druhý to odmieta alebo partner sľubuje zmenu, ale nepremietne ju do činov, alebo robí ďalšie chyby, presúva zodpovednosť za svoju chybu partnerovi atď.
    6.   Intoxikujú vzťah samými negatívnymi spomienkami, pozitívne nepripúšťajú, akoby ich vytesnili.

    Gottmanove závery tu korešpondujú s presvedčeniami Virginie Satirovej, že v strese v dvojici najviac škodia záchranné reakcie, pri ktorých sa objavuje obviňovanie (sem by sme mohli zaradiť Gottmanovu kategóriu kritiky, spochybňovania, sarkazmu, sťažností, zaplavovanie negatívnym), zmierovanie (pozícia obete a udobrovania, ponižovania seba), poučovanie (paradoxne ju Gottman nazýva tichá domácnosť), únik alebo prerušenie (od situácie tu a teraz napr. k samým negatívnym spomienkam).


    John Gottman vypracoval pre manželov šesťdesiat otázok umožňujúcich im vzájomne skúmať svoje mapy lásky(*). Tu je krátka ukážka:

  • Vymenuj mojich najlepších priateľov (kamarátov) / moje najlepšie priateľky (kamarátky).
  • Ktorú hudobnú skupinu, ktorého hudobného skladateľa alebo ktorý nástroj mám najradšej?
  • Čo som mal/a na sebe, keď sme sa po prvý krát stretli?
  • Aký film mám rád / rada?
  • Aká dovolenka sa mi najviac páči?
  • Aké mám v súčasnosti problémy?
  • Popíš presne, čo som robil/a včera a predvčerom.
  • Ktoré zviera mám najradšej?
  • Aký je dátum našej svadby?
  • Ktorého zo svojich príbuzných mám najradšej?
  • Aký je môj najväčší sen?
  • Ktorú rastlinu mám najradšej?
  • Z čoho mám najväčší strach?
  • Čo by pre mňa bola najväčšia katastrofa?
  • V akej dennej dobe mám najradšej sex?
  • V čom sa podľa svojho názoru najlepšie vyznám?
  • Čo ma sexuálne dráždi?
  • Aké je moje obľúbené jedlo?
  • Aký je môj najhorší zážitok z detstva?
  • Akú farbu mám rád / rada?
  • Aké osobné zlepšenia by som v živote rád dosiahol / rada dosiahla?


  • (*)  Mapa lásky je podľa Johna Gottmana časť vášho mozgu, kam si ukladáte informácie o snoch, cieľoch, radostiach, strachoch, frustráciách a obavách vášho partnera/vašej partnerky a tom, čo má rád/rada a čo nie.


    Literatúra:

    Gottman, John M., PhD.: The Seven Principles for making marriage work, Three Rivers Press, 1999
    Satir, V.: Conjoint Family Therapy, 1983


    Súvisiaci seminár:

    Partnerské vzťahy: Návrat k intimite“.


    Súvisiace články:

    Ako vyživovať manželstvo
    Pozrite si svoje mapy lásky


    0 comments:

    Zverejnenie komentára









    Satirovské terapeutické presvedčenia
    Mgr. Ľubica Tománková