Zverejnenie príspevku / stránky na vybrali.sme.sk Bookmark and Share Tlač / PDF príspevku / stránky

12. augusta 2010

Niekoľko viet o psychoterapii v SR

Letmý pohľad na súčasný stav, niektoré otázky a potenciálne výzvy v psychoterapii na Slovensku.

Psychoterapia sa vymedzila a je stále viac vnímaná ako nezávislá profesia, no slovenskí psychoterapeuti (na rozdiel od lekárov a psychológov) zatiaľ nemajú svoj zákon ani profesnú komoru. Hybnou silou psychoterapie na Slovensku je od októbra 1990 Slovenská psychoterapeutická spoločnosť. SPS vyvíja činnosť ako občianske združenie a ostatné OZ združujúce psychoterapeutov prevyšuje tým, že


  • je najstarším OZ pre podporu a obhajobu záujmov psychoterapie a psychoterapeutov
  • združuje najväčší počet profesionálov z rôznych psychoterapeutických modalít (smerov)
  • v jej čele stoja psychoterapeuti so spoločenskou a profesionálnou prestížou
  • dlhodobo konštruktívne partnersky spolupracuje s SKP, SLK, SLS, MZd SR a i.
  • vytvorila a akreditovala integrovaný projekt certifikovaného psychoterapeutického vzdelávania
  • je garantom a spoluorganizátorom certifikovaných psychoterapeutických výcvikov v SR
  • zastupuje SR ako národná organizácia (NO) v Európskej asociácii pre psychoterapiu (EAP)

  • O portfólio týchto aktív sa opiera autorita SPS a legitimita jej „nároku“ naďalej viesť a zastrešovať psychoterapiu na Slovensku. Jednako možno pozorovať, že


  • napriek významným úspechom SPS sa objavujú kritické až opozičné hlasy a názorové prúdy
  • vznikla asociácia s cieľom vytvoriť legislatívny rámec a akreditovať vzdelávanie pre psychoterapeutov
  • psychoterapeutické služby ponúkajú aj ľudia, ktorí nezískali certifikát psychoterapeuta podľa kritérií SPS a EAP
  • o psychoterapii spolurozhodujú profesné komory pôvodných profesií psychoterapeutov (SKP, SLK)
  • vo vzťahu k profesným komorám s oporou v osobitnom zákone je pozícia SPS ako OZ slabšia
  • rozhodujúce slovo (podľa niektorých „moc“) majú v SPS psychoterapeuti z rezortu zdravotníctva
  • psychoterapeutické vzdelávanie sa doposiaľ uskutočňuje výhradne v rámci legislatívy MZd SR
  • (budúci) psychoterapeuti pôsobiaci mimo zdravotníctva necítia v SPS dostatočne silnú oporu
  • uchádzači o certifikát psychoterapeuta ťažko prijímajú náročnosť a sprísňovanie kritérií certifikácie
  • ako problém je vnímaná časová aj finančná záťaž psychoterapeutického vzdelávania

  • Naznačené a ďalšie záležitosti týkajúce sa podpory, nezávislosti, integrity, názorovej plurality a vykonávania psychoterapie a tiež zastupovania záujmov psychoterapeutov a ich klientov vyžadujú verejnú aj kuloárovú diskusiu a trpezlivé hľadanie konštruktívnych, funkčných a koncepčných riešení. Bolo by paradoxné, keby spoločenstvo ľudí, ktorí iných profesionálne sprevádzajú pri zvládaní problémov, nedokázalo riešiť rozpory a konflikty, ktoré prináša rozvoj ich profesie.



    Hana Ščibranyová,
    Inštitút Virginie Satirovej v SR, členka výboru SPS a delegátka SPS v EAP



    Súvisiace články:


    ♦Psychoterapia, nezávislá profesia: európska výzva!♦
    ♦Ako sa stať (európskym) psychoterapeutom♦
    ♦Kto (ne)môže byť psychoterapeutom♦
    ♦Dilemy psychoterapie a psychoterapeutov v SR♦



    28 comments:

    Anonymný povedal(a)...

    Ahoj Hanka, aktuálne podmienky výkonu psychoterapie na Slovensku sú oveľa prísnejšie než kritéria EAP. Podľa kritérií EAP je dostatočnou psychoterapeutickou kvalifikáciou Bc. stupeň v akomkoľvek spoločenskovednom odbore + psychoterapeutický výcvik v modalite uznanej EAP (vrátane supervíze, cvičnej terapie, terapeutickej praxe).

    Požadovanie VŠ vzdelania minimálne Mgr. stupňa v zákonom určených odboroch + prípravy pre výkon práce v zdravotníctve (pre nelekárov) + povinnej praxe na psychiatrii + špecializačného štúdia je nad rámec požiadaviek EAP. Dokedy bude na Slovensku psychoterapia chápaná výhradne ako nadstavba nad špecializáciu pre zdravotnícke profesie? Koľko času ešte uplynie, kým bude možné legálne vykonávať psychoterapiu aj mimo systému zdravotníctva ako samostatnú profesiu (a nie ako nadstavbu pre inú profesiu)?

    Serge Ginger vo svojom referáte uvádza optimálnu hustotu 100 psychoterapeutov na 100.000 obyvateľov. V Rakúsku, kde je psychoterapia uzákonená ako samostatná profesia a výcviky sú otvorené aj pre absolventov stredných škôl, sa počet psychoterapeutov blíži ideálnemu stavu. Slovensko je spomedzi európskych krajín na chvoste s odhadovaným stavom 8 psychoterapeutov na 100.000 obyvateľov. Som presvedčený, že sa na tomto žalostnom stave vo veľkej miere podpisujú práve nadmerne prísne (a priam z roka na rok sprísňujúce sa) podmienky získania certifikátu, ktoré sú pre mnohých VŠ absolventov neakceptovateľné (napr. prax v zdravotníctve pred špecializačnou skúškou za takmer minimálnu mzdu, či dokonca povinná prax v akreditovanom psychiatrickom zariadení za ktorú si ešte musí platiť sám frekventant). Prehnané sprísňovanie podmienok má pre psychoterapeutickú profesiu priam kontraproduktívny efekt – prenechávanie stále väčšieho priestoru na trhu pre „psychoterapeutov“ s elektrotechnickým učilišťom a víkendovým ezoterickým kurzom, ktorí sa snažia vyplniť obrovskú medzeru v ponuke a uspokojiť tak dopyt slovenského obyvateľstva po psychoterapeutických službách.

    Mgr. Jaroslav Farkaš

    Hana Ščibranyová povedal(a)...

    Ahoj, Jarko,
    som rada, že si si detailne naštudoval kritériá EAP pre získanie certifikátu psychoterapeuta.

    Časť problémov, o ktorých píšeš, súvisí so skutočnosťou, že kritéria EAP (zatiaľ) nie sú záväznou celoeurópskou normou. Predstavujú spodnú hranicu požiadaviek, ich konkrétne nastavenie je vecou tej-ktorej krajiny a jej Národnej organizácie (u nás SPS). V náročnosti nastavených podmienok sa SR zaradila kdesi do stredu medzi Rakúsko a Finsko s prístupom k profesii otvoreným širokému okruhu záujemcov a Nemecko, Taliansko, Švédsko či Holandsko, kde sa psychoterapeutom môže stať len lekár alebo psychológ.

    U nás je psychoterapia považovaná za zdravotnícku profesiu a rezort zdravotníctva pre prípravu na ňu stanovil rovnako náročné požiadavky, aké sa bežne uplatňujú v systéme ďalšieho vzdelávania a atestácií lekárov a iných zdravotníckych pracovníkov. Problémy adeptov psychoterapie pôsobiacich mimo zdravotníctva s plnením niektorých podmienok (povinná prax na psychiatrii, špecializačné štúdium) plynú jednak z tejto skutočnosti a tiež z toho, že iné rezorty sa k „spoluzodpovednosti“ za profesiu psychoterapeut zatiaľ neprihlásili.

    Súhlasím s Tebou, že ak má psychoterapia naplniť deklarované ambície samostatnej, nezávislej profesie, cesta k nej by asi nemala viesť výhradne cez iné profesie. O plnohodnotné samostatné vysokoškolské vzdelávanie v psychoterapii sa pokúšajú v Rakúsku, aj keď zatiaľ len v oblasti súkromného školstva.

    Na druhej strane sa nazdávam, že pokúšať sa o rýchle dosiahnutie hustoty 100 psychoterapeutov na 100.000 obyvateľov napríklad znižovaním kritérií pre získanie certifikátu psychoterapeuta, by mohlo viesť k zníženiu kvality poskytovaných psychoterapeutických služieb. Schodnejšou cestou môžu byť o. i. zmeny vo financovaní psychoterapeutického vzdelávania. Uchádzači o certifikát psychoterapeuta si musia na rozdiel od iných profesií hradiť prípravu na svoju profesiu prevažne z vlastného vrecka a niet divu, že psychoterapeutické vzdelávanie vnímajú ako veľmi drahé a ťažko dostupné.

    Anonymný povedal(a)...

    Máš pravdu Hanka, také Nemecko má ešte tvrdšie podmienky, no treba prihliadať na priepastné rozdiely v platoch zdravotníckych pracovníkov v krajinách západnej Európy a platoch u nás. Keďže nemám záujem o hradenie výkonov zdravotnými poisťovňami, momentálny stav ma vyháňa ísť si spraviť výcvik do ČR, kde je podľa mne známych informácií legislatívne regulovaná iba psychoterapia hradená zdravotným poistením. Väčšina psychoterapeutov tam pôsobí mimo zdravotníctva na viazanú živnosť "psychologické poradenstvo a diagnostika" (psychológovia), alebo na voľnú živnosť "poradenstvo v osobnostnom rozvoji" (nepsychológovia). Titul psychoterapeut podľa vyjadrení českých kolegov zatiaľ nie je nijako zákonom chránený, takže ho môže používať úplne hocikto, dokonca aj ľudia bez adekvátneho výcviku. No na druhej stane tento stav umožnil otvorenie jednoodborového magisterského štúdia psychoterapie na Masarykovej univerzite v Brne. Nie som za používanie titulov bez adekvátneho vzdelania, no rovnako nie som ani za nezmyselné prísne podmienky typu: psychoterapia len ako nadstavba nad špecializáciu (atestáciu) v inej profesii. Pre udržanie určitej kvality by som sa viac sústredil na poctivé absolvovanie cvičnej terapie a supervízie, než na formálne vzdelanie toho, kto môže vstúpiť do výcviku, resp. dostať certifikát. Tieto dve zložky osobne považujem v príprave psychoterapeuta za najkľúčovejšie a viackrát som čítal o možnosti získania potvrdení o absolvovaní fiktívneho počtu hodín, či už cvičnej terapie alebo supervízie.

    Jaro Farkaš

    Hana Ščibranyová povedal(a)...

    Jarko, myslíš si, že rozdielne platy u nás a v Nemecku by mali byť dôvodom pre nižšie nároky na psychoterapeutov v SR?

    Nerozumiem ani tomu, čo Ťa vyháňa na výcvik do ČR, keď ako absolvent magisterského štúdia spĺňaš aj „prísne“ podmienky pre vstup do certifikačného vzdelávania v SR. Absolvovanie výcviku v ČR samo o sebe Ti možnosť pracovať v SR ako psychoterapeut nezaistí.

    Ak psychoterapia v ČR naozaj mimikruje a zakrýva sa cudzou perinou tak ako píšeš, signalizuje to nedoriešený systémový problém. Takúto obchvatovú stratégiu na Slovensku nasledovať nemusíme a verím, že nebudeme.

    To, čo označuješ ako „nezmyselne prísne podmienky typu: psychoterapia len ako nadstavba nad špecializáciu (atestáciu) v inej profesii“ podľa mojej mienky malo a do istej miery stále má svoje opodstatnenie. Na druhej strane súhlasím, že raz nastavené podmienky nemusia platiť navždy. Nové podnety a vízie sú možné a hľadanie lepších riešení vítané. Etablovanie psychoterapie ako naozaj nezávislej profesie by mohlo byť pre Tvoju generáciu výzvou a dôvodom aktívne vstúpiť do diania v SPS a SKP a venovať tomuto cieľu svoju energiu.

    Na tom, že „kupčenie“ s hodinami cvičnej terapie alebo supervízie je neetické, sa asi zhodneme. SPS ako garant psychoterapeutického vzdelávania takéto počínanie na rôznych fórach pranieruje a ak má indície alebo dôkazy, aj postihuje.

    Jaro Farkaš povedal(a)...

    časť 1/3

    Som presvedčený, že kritériá EAP sú plne dostačujúcou kvalifikáciu na poskytovanie kvalitnej psychoterapie. Akékoľvek ďalšie podmienky považujem za zbytočné obmedzovanie hospodárskej súťaže. Dokonca aj to bakalárske štúdium spoločenskovedných odborov považujem za zbytočné, i keď je to ešte akceptovateľný kompromis. Päť rokov môjho štúdia akademickej psychológie malo s psychoterapiou pramálo spoločné. Nevyjadril by som to lepšie než psychoterapeut Stephen M. Johnson: „Podobne ako mnoho mladých ľudí som sa púšťal do štúdia so všeobecnými, priamočiarymi a zásadnými otázkami: "Ako ľudia fungujú? Prečo bláznime? Čo sa s tým dá robiť?" O osem rokov neskôr, už s titulom Ph.D. za svojim menom, som toho vedel oveľa viac o experimentálnom výskume, štatistike, učení sa nezmyselným slabikám než o tom, čo ma vlastne k štúdiu psychológie priviedlo.“

    S Johnsonom musím len súhlasiť, škola ma na prácu s klientami vôbec nepripravila. Pri učení sa na štátnice, som rozmýšľal nad tým, ako tie veci využiť v psychoterapii. Ako je fajn poznať teórie farebného videnia, podnetové prahy, či vlastnosti pozornosti, ale z hľadiska psychoterapeutickej praxe je to úplne irelevantné. To, čo o psychoterapii viem, som sa naučil buď na platených seminároch, organizovaných súkromnými inštitútmi, alebo samoštúdiom. Ako by ma aj škola na prácu s klienetom mohla pripraviť, keď väčšina vyučujúcich nikdy nevystrčila päty z katedry. A prečo by aj mala, keď s výnimkou behaviorálnej terapie sa všetky psychoterapeutické prístupy vyvíjali mimo akademickú pôdu. Predmet vedeckej psychologie a psychoterapie má len malý prienik. Na to, aby som si prečítal Kratochvílové „Základ psychoterapie“ som naozaj 5 rokov študovať nemusel. Tie teoretické základy, relevantné k výkonu psychoterapie, sa dajú hravo zvládnuť za 1 rok samoštúdia, prípadne by mohol byť psychoterapeutický výcvik o ten jeden rok teoretických základov dlhší.

    Jaro Farkaš povedal(a)...

    časť 2/3

    O tom, kto sa na trhu uplatní by mali rozhodovať predovšetkým klienti, nie stavovské organizácie, či legislatíva. Nerobme z klientov nesvojprávnych, duševne chorých jedincov, neschopných vyhľadať si takú pomoci, akú sami potrebujú. Nenahovárajme si, že vieme čo je pre klienta lepšie než on sám. Preberanie zodpovednosti klienta za voľbu psychoterapeuta považujem za prejav nedôvery v klientove vlastné zdroje. Myslím, že za potrebou inštitucionálnej, resp. legislatívnej regulácie je projekcia neasimilovaných rodičovských introjektov samotných psychoterapeutov, dodatočne racionalizovaná ako ochrana klientov pred „šarlatánmi“. Takmer sto rokov bola psychoterapia praktikovaná bez akékoľvek legislatívnej regulácie a tešila sa nevídanému rozvoju. Mimochodom súčasné byrokratické podmienky by nesplnil ani takí velikáni psychoterapie akými boli Freud, Jung, Reich, Perls, Rogers a mnohí ďalší zakladatelia psychoterapeutických škôl. Práve vďaka neexistujúcej umelej regulácii psychoterapie sa dnes môžeme tešiť takému ohromnému spektru všemožných prístupov. Ťažko si predstaviť, ako by dnes vyzerala psychoterapeutická scéna, keby sa psychoterapia legislatívne inštitucionalizovala pred sto rokmi. Je dosť možné, že by sme dodnes mali legálnu iba psychoanalýzu a ostatné prístupy by sa ocitli v ilegalite, či by pod tlakom regulácie ani nevznikli. Umelá regulácia nevyhnutne brzdí vývoj. Snáď najlepším historickým dôkazom toho bola stredoveká cirkev.

    Jaro Farkaš povedal(a)...

    časť 3/3

    Prekvapuje ma, že na súčasnom slovenskom systéme participujú aj predstavitelia psychoterapeutických smerov, ktoré sú vo svojich filozofických východiskách priamo v rozpore s medicínskym modelom, či inštitucionalizáciou. Buď to ide o neznalosť, či odmietanie vlastných filozofických východísk (a teda je otázne, či naozaj reprezentujú svoj smer a nemali by sa skôr nazvať eklektikmi), alebo ide o pragmatickú nekongruenciu v snahe prežiť v rámci súčasného systému.

    Cestu ku kvalitným službám naozaj nevidím v posilňovaní spoločenského superega (v podobe zákonov a stavovských inštitúcií), ale v rozvoji zrelého ega samotných psychoterapeutov, ktorý by sa správali eticky aj bez hrozby sankcií zo strany stavovských organizácií.

    Máš pravdu, že absolvovanie výcviku v ČR mi samo o sebe možnosť pracovať v SR ako psychoterapeut nezaistí. Avšak český výcvik môžem riadne dokončiť aj bez splnenia takých podmienok ako je napr. prax na psychiatrii, či špecializácia. A po jeho absolvovaní už ani nebude dôvod, aby som sa na Slovensko vracal.

    Hana Ščibranyová povedal(a)...

    Súčasné kritéria pre certifikované psychoterapeutické vzdelávanie sú výsledkom skúseností a mnohoročných diskusií profesionálov pracujúcich v oblasti psychoterapie a ich snahy zaistiť dôveryhodnosť profesie a vysoký štandard kompetencií psychoterapeutov. Tvoje presvedčenie, že kritériá SPS by nemali byť nad rámec kritérií EAP, prípadne že by ako predpríprava pre psychoterapeutické vzdelávanie postačovalo jednoročné štúdium teoretických základov psychoterapie, je jeden z možných pohľadov na vec. Ak nemá tento nepochybne legitímny pohľad zostať len Tvojím názorom, treba ho podložiť argumentmi a získať preň väčšinu psychoterapeutickej obce.

    Predstaviteľom psychoterapeutických smerov adresuješ svoju nespokojnosť, kritičnosť, spochybňovanie a veľa výčitiek, znova mi chýbajú argumenty.

    Právo a schopnosť klienta vybrať si „na trhu“ pre seba najlepšieho psychoterapeuta nikto nespochybňuje. Nastavenie a garantovanie úrovne profesionálnych kompetencií psychoterapeutov je však vec úplne iná. O nej klient rozhodnúť nedokáže a ani to nie je jeho záležitosť. Vytvárať v tejto oblasti „spoločenské superego (v podobe zákonov a stavovských organizácií)“ sa mi zdá byť namieste. V záujme klientov aj psychoterapeutov.

    Jaro Farkaš povedal(a)...

    časť 1/3

    Hanka, súčasné kritéria pre certifikované psychoterapeutické vzdelávanie sú z môjho pohľadu výsledkom skúseností a mnohoročných diskusií istej skupiny profesionálov, ktorí pracujú v kontexte poskytovania psychoterapie ako „zdravotnej starostlivosti“. V systéme zdravotníctva sa od psychológov napr. vyžadujú poznatky a zručnosti testovej psychodiagonstiky, písania odborných posudkov, vedenia zdravotnej dokumentácie... avšak tieto poznatky a zručnosti sú z hľadiska poskytovania psychoterapie nie v kontexte „liečby“ ale napr. v kontexte „riešenia klientovej zákazky“, či v kontexte „osobnostného rozvoja“ úplne irelevantné. Aké argumenty má táto skupina profesionálov v prospech nevyhnutnosti akademického vzdelania magisterského stupňa v odboroch medicína, psychológia, ošetrovateľstvo a liečebná pedagogika pre poskytovanie kvalitnej psychoterapie v kontextoch mimo „zdravotnú starostlivosť“? V čom majú navrch absolventi týchto odborov oproti maturantom, ktorí si prečítali Kratochvíla a Norcrossa? Skončil som síce štúdium psychológie s červeným diplomom, ale keď si odmyslím samoštúdium a absolvované kurzy mimo školu, tak nemám pocit, že by som mal nad nimi v oblasti psychoterapie navrch.

    Nemôžem súhlasiť s tým, že klient nedokáže posúdiť úroveň profesionálnych kompetencií svojho psychoterapeuta. Vari snáď klient nedokáže posúdiť, či mu psychoterapia škodí alebo prospieva? Čo môže byť lepšou mierou kompetencie, než subjektívny pocit úľavy od utrpenia, prežívaný konkrétnym klientom? Akékoľvek posudzovanie úrovne kompetencie je nevyhnutne subjektívne. Psychoterapeut, ktorý je z hľadiska predstaviteľov mocenských organizácii nekompetentný, môže byť pre niektorých klientov tým najlepším terapeutom a naopak psychoterapeut spĺňajúci všetky formálne požiadavky môže byť pre niektorých klientov absolútne nevhodným. Kompetencie, ktoré od psychoterapeuta očakáva väčšina „psychoterapeutickej komunity“ sa nemusia zhodovať s kompetenciami, ktoré očakáva konkrétny klient.

    Jaro Farkaš povedal(a)...

    časť 2/3

    Žiadne psychoterapeutické vzdelanie nemôže v plnej miere postihnúť komplexitu problémov s ktorými klienti prichádzajú do terapie. Terapeut, ktorý je pre jedného klienta tým najlepším, môže byť pre iného absolútne nevhodným. Ja, ani nikto iný nemôže vedieť, aký psychoterapeut je pre teba tým najlepším. Ty, ani nikto iný nemôže vedieť, aký psychoterapeut je najlepší pre mňa. Problematika kompetencií je predovšetkým problémom epistemickým (pozitivizmus vs. radikálny konštruktivizmus). Podobne ako problematika existencie, či neexistencie tzv. „psychických porúch“. Status quo v týchto otázkach bude vždy výsledkom filozofického presvedčenia väčšiny „psychoterapeutickej komunity“, nie odbornosti. Nikdy nebude možné rozhodnúť, ktorá viera je lepšia, pravdivejšia, či správnejšia, pretože akákoľvek argumentácia proti konkurenčnému systému viery nevyhnutne pochádza z obhajovaného systému viery. Pravidlá stanovené bona fide väčšinou „psychoterapeutickej komunity“ nikdy nebudú garantovať ich správnosť.

    Pokiaľ sa pod „psychoterapeutickou obcou“ myslia, len tí jedinci, ktorí sú zapísaní v oficiálnom zozname psychoterapeutov a teda pristúpili na súčasné pravidlá, tak je dopredu jasné, že väčšina z nich o radikálnu zmenu systému nebude mať záujem. Splnením aktuálnych pravidiel s nimi predsa vyjadrili súhlas. Očakávať od tejto skupiny väčšinový súhlas so zmenou aktuálnych pravidiel by bolo ako očakávať od zvolených poslancov, že si sami siahnu na imunitu, či od vysvätených kňazov, že si sami zrušia celibát. Pokiaľ sa pod „psychoterapeutickou obcou“ myslia aj všetci tí, ktorí de facto vykonávajú psychoterapiu schovanú pod nejakú inú formu živnosti, pretože nesúhlasia so súčasnými pravidlami, tak je v princípe možné tú väčšinu získať.

    Jaro Farkaš povedal(a)...

    časť 3/3

    Vytvárať v tejto oblasti „spoločenské superego (v podobe zákonov a stavovských organizácií)“ je v záujme tých psychoterapeutov, ktorý majú strach z tvrdého konkurenčného boja, ktorý by priniesla liberalizácia trhu so psychoterapeutickými službami. V takom prostredí by sa certifikáty a licencie stali iba nevýznamným kusom papiera oproti skutočným výsledkom a dobrej povesti medzi klientami. Tí, v praxi naozaj úspešní, by mali klientov aj bez certifikátu a tí neúspešní by skrachovali bez ohľadu na to, koľkými certifikátmi disponujú. Povedané slovami Adam Smitha: najlepšia a najprirodzenejšia regulácia je neviditeľná ruka trhu.

    Východisko z tohto problému v duchu postmoderny vidím v koexistencii a vzájomnej tolerancii poskytovania psychoterapie v rôznych kontextoch s rôznymi systémami pravidiel. Nevidím nič zlé na pravidlách, ktoré si stanovia psychoterapeuti v kontexte „zdravotnej starostlivosti“, pokiaľ by sa vzťahovali iba na poskytovanie psychoterapie v kontexte „zdravotnej starostlivosti“. Analogicky nemám nič proti pravidlám, ktoré si stanovia psychoterapeuti v iných kontextoch, pokiaľ sa budú vzťahovať iba na ich vlastné kontexty. Klient by tak získal možnosť voľby psychoterapie v rôznych kontextoch s rôznou „úrovňou garantovaných kompetencií“.

    Jaro Farkaš povedal(a)...

    Sama píšeš, že na psychoterapeutickej scéne dochádza k polarizácii. Súčasný reštriktívny systém je podľa mňa z dlhodobého hľadiska neudržateľný a verím, že ako SKP, tak SPS nebude mať v generácii odchovanej divokým kapitalizmom svojich nástupcov. Väčšina mojich spolužiakov radšej rezignovala a išla do iného (lepšie plateného) odboru, než by mala splniť aktuálne reštriktívne podmienky. Čo som mal možnosť rozprávať sa so študentami z iných škôl, tak radšej si chodia robiť výcviky popri štúdiu do ČR, aby obišli Slovenský systém a mali výcvik hotový skôr než doštudujú. SKP aj SPS sa stretáva v komunite študentov viac s opovrhnutím než podporou a to pre budúcnosť týchto inštitúcií neveští nič dobré.

    Podľa mňa je len otázkou času, kedy sa začnú vo väčšej miere rozširovať neakreditované výcviky, poskytujúce rovnako kvalitné know how každému, bez ohľadu na jeho predošlé vzdelanie. Legislatívny rámec sa bude v ešte väčšej miere obchádzať rôznymi slovnými hračkami ako „životný koučing, „osobnostný rozvoj“, „partnerské poradenstvo“, „psychoterapeutické poradenstvo“ (viď: http://www.tmacko.sk/o-mne/)...

    Myslím, že je to celé do veľkej miery generačný spor, ktorý nepochybne prehĺbili také radikálne spoločenské zmeny ako prechod z totalitnej spoločnosti do divokého kapitalizmu. Z môjho pohľadu sú cestou ku kvalitným službám kvalitné výcviky otvorené pre každého, nie mocenská regulácia. Nerobím si však nádeje, že o tom dokážem presvedčiť staršiu generáciu, ktorá momentálne drží kormidlo.

    Jaro Farkaš povedal(a)...

    Mimochodom už aj v tom represívnom Nemecku umožňujú získať licenciu na psychoterapiu aj vo forme „alternatívny nemedicínsky praktikant“ (Heilpraktiker) psychoterapie. S takouto licenciu je psychoterapia hradená v plnej výške klientom oproti „lekárskej a psychologickej psychoterapii“.

    27. What requirements must be met before a limited licence to work as an alternative non-medical practitioner in the field of psychotherapy can be granted?

    Applications for a restricted licence to work as an alternative non-medical practitioner in the field of psychotherapy under the terms of the Alternative Medicine Act (HPG) are sent to the public health departments. Applicants must be able to demonstrate skills and knowledge in the field of alternative non-medical practice.
    For psychologists in particular this means that in most federal states it is possible to apply for an assessment on the basis of the applicant's documented qualifications. In some federal states applicants only need to demonstrate that they have taken "clinical psychology" as an examination subject as part of their psychology degree; in others further evidence, such as completion of training as a psychotherapist, may be required.
    Assessments are performed by the responsible public health department. A written or oral examination of applicants' knowledge is not performed in such cases. Costs vary from €77 to €450 depending on the particular federal state.

    http://www.bdp-verband.org/psychologie/faq_recognition.html#27

    Jaro Farkaš povedal(a)...

    Aby som to celé zhrnul, nemám nič proti reštriktívnym pravidlám Slovenskej komory psychológov a Slovenskej psychoterapeutickej spoločnosti, ak sa budú vzťahovať iba na zdravotníckych pracovníkov, ktorých tieto inštitúcie zastupujú. Keďže SKP nezastupuje záujmy všetkých absolventov jednoodborovej psychológie (každý rok opustí brány slovenských univerzít cca 500 psychológov, podľa správy protimonopolného úradu bol v roku 2009 počet všetkých komorou registrovaných psychológov len 675 a z toho členov iba 320!!!), bolo by korektné aby sa explicitne premenovala na Slovenskú komoru psychológov v zdravotníctve. Analogicky by tak mala spraviť aj SPS, ktorá zastupuje záujmy zdravotníckych psychoterapeutov. Tak ako psychológia, ani psychoterapia sama o sebe nie je a ani nikdy nebude zdravotnícka profesia. Uplatnenie v zdravotníctve je len jedným z mnohých aspektov.

    Požadovanie splnenia veľmi reštriktívnych podmienok na to, aby mohli byť služby hradené zdravotným poistením resp. vykonávané v zdravotníckych zariadeniach je plne legitímna požiadavka rezortu zdravotníctva. No nie je legitímne aplikovať požiadavky systému zdravotníctva na poskytovanie psychologických alebo psychoterapeutických služieb v iných kontextoch. Rozdielne podmienky v rozdielnych kontextoch nie sú vo viacerých krajinách ničím výnimočným. Napr. v Nemecku rozlišuje aktuálna legislatíva medicínsku psychoterapiu vykonávanú lekármi a psychológmi (uznané sú len smery založené na psychopatologickom/medicínskom modeli - psychoanalýza, psychodynamická terapia a KBT). Smery, ktoré nie sú filozoficky založené na psychopatologickom/medicínskom modeli (PCA, Gestalt, systemická terapia,...) možno vykonávať len na licenciu „Heilpraktiker Psychotherapie“ ako nemedicínsku psychoterapiu. Pod touto licenciou môže vykonávať psychoterapiu ktokoľvek (nie len lekár alebo psychológ), samozrejme bez nároku na hradenie zo zdravotného poistenia. Iný príklad je spomínaná ČR, kde je psychoterapia v kontexte zdravotníctva regulovaná, mimo zdravotníctva nie.

    Pokiaľ by toto rozlíšenie bolo jasné a explicitné, v žiadnom prípade by nemohli ohroziť dôveryhodnosť profesie zdravotníckeho psychoterapeuta, psychoterapeuti pôsobiaci v iných kontextoch, ktorí by “vysoký štandard kompetencií“ stanovený rezortom zdravotníctva nespĺňali. Ostal by aj vlk nasýtený aj ovca celá.

    Hana Ščibranyová povedal(a)...

    Jarko, súhlasím s Tebou, že súčasné (slovenské) kritériá pre certifikované psychoterapeutické vzdelávanie sú ovplyvnené poskytovaním psychoterapie ako zdravotnej starostlivosti - koniec-koncov, v SR je ich spolutvorcom a gestorom MZd. Na druhej strane je podľa mňa zjednodušením tvrdiť, že psychologické poznatky a zručnosti (testová psychodiagnostika, písanie odborných posudkov, ...) sú pre prácu psychoterapeuta „úplne irelevantné“. Zdá sa mi, že úvahami o irelevantnosti takýchto poznatkov a zručností vo vzťahu k poskytovaniu psychoterapie vlastne otváraš otázku, či má byť obsah psychoterapie jednotný alebo či sa má deliť napr. na „liečebnú“, „rozvojovú“ (rastovú) atď. Osobne zastávam názor, že psychoterapeut by mal byť pripravený na liečbu utrpenia klienta ako aj na rozvojovú alebo rastovú cestu. Ak sa prihlási sa LEN k poskytovaniu služieb typu „riešenie klientovej zákazky“ či „osobnostný rozvoj“, v ktorých nie je obsiahnutá liečba, jeho kompetencie sa zužujú a majú podľa môjho názoru bližšie k poradenstvu, mentoringu a koučingu než k psychoterapii.

    Ak nesúhlasíš s názorom, že klient nedokáže posúdiť úroveň profesionálnych kompetencií svojho psychoterapeuta, nepolemizuješ so mnou, pretože takýto názor som vo svojom komentári nevyslovila.

    V tom, že „žiadne psychoterapeutické vzdelanie nemôže v plnej miere postihnúť komplexitu problémov s ktorými klienti prichádzajú do terapie“, sa zhodneme, práve tak ako v názore, že „pravidlá stanovené bona fide väčšinou „psychoterapeutickej komunity“ nikdy nebudú garantovať ich správnosť“. Len dodám, že primeranou reakciou na zmienenú komplexitu sotva môže byť okliešťovanie záberu psychoterapeutického vzdelávania, a že ešte menšou zárukou správnosti pravidiel je, ak (si) ich stanoví jednotlivec.

    Pod „psychoterapeutickou obcou“ rozumiem nielen tých, ktorí sú zapísaní v oficiálnom zozname psychoterapeutov, ale všetkých, ktorí sa o psychoterapiu profesionálne zaujímajú, uchádzajú sa o vstup do psychoterapeutického vzdelávania alebo sa na prácu psychoterapeuta pripravujú, ako aj tých, ktorí „de facto vykonávajú psychoterapiu schovanú pod nejakú inú formu živnosti“. V prípade tých posledných si len kladiem otázku: ako môže kongruentne vykonávať psychoterapiu niekto, kto je nekogruentný v tak zásadnej veci ako je otvorené prihlásenie sa k vlastnej profesii a pravidlám jej vykonávania?

    Hana Ščibranyová povedal(a)...

    Tvoje presvedčenie, že „vytvárať v tejto oblasti „spoločenské superego ... je v záujme tých psychoterapeutov, ktorí majú strach z tvrdého konkurenčného boja“, nezdieľam. Patrí do kategórie nepodložených obvinení a ako také ho nebudem komentovať. Ak by som prijala hodenú rukavicu, mohla by som Tvoj útok vrátiť protiútokom typu „spochybnenie súčasných kritérií je v záujme tých, ktorí majú strach, že by ich nedokázali splniť“. Lenže toto si nevyberiem, takýto „súboj“ je cesta nikam.

    K „neviditeľnej ruke trhu“ ako najlepšej a najprirodzenejšej regulácii len jedna nadsadená metaforická otázka: je najlepšou reguláciou profesie chirurg dovoliť vykonávať operácie každému, kto má chuť byť chirurgom a zarezať si do ľudského tela a spokojne čakať, kým neviditeľná ruka trhu nevyradí tých „chirurgov“, ktorých zručnosti oným zarezaním nielen začínajú, ale aj končia?

    Možno Ťa prekvapí, že „koexistencia a vzájomná tolerancia poskytovania psychoterapie v rôznych kontextoch s rôznymi systémami pravidiel“ sa u nás už v určitej miere uplatňuje: na našom trhu pôsobí a koexistuje minimálne desať psychoterapeutických škôl a smerov. Z nich každý si v rámci všeobecne uznaných spoločných pravidiel psychoterapeutického vzdelávania vytvára pre vzdelávanie vo svojej modalite a pre zaisťovanie kvalitnej práce psychoterapeutov vlastné pravidlá, najlepšie odpovedajúce jeho filozofickým východiskám. V súčasnosti sa aj cez frekventantov psychoterapeutických výcvikov otvára problematika uplatňovania a podmienok akceptovania psychoterapie a prípravy na ňu aj v rezortoch mimo zdravotníctva. Iniciatíva a návrhy dobrých systémových riešení sú vítané a potrebné. Je však ťažké si predstaviť koexistenciu a vzájomnú toleranciu psychoterapie a kvázi-psychoterapie.

    Hana Ščibranyová povedal(a)...

    Kvalitné výcviky otvorené pre každého na Slovensku vždy boli, sú a budú. Napríklad náš inštitút popri štvorročnom akreditovanom výcviku STAR-T, ktorý je súčasťou certifikovaného psychoterapeutického vzdelávania rešpektujúceho súčasné pravidlá SPS, ponúka aj dvojročné výcviky STAR basic, ktoré sú otvorené aj študentom a záujemcom, nesplňujúcim súčasné kritéria pre vstup do certifikovaného vzdelávania. Rešpektujeme tým o. i. skutočnosť, že nie každý záujemca o výcvik sa chce stať psychoterapeutom alebo potrebuje získať certifikát.

    Ak sa SKP a SPS v komunite študentov podľa Tvojho názoru stretávajú viac s opovrhnutím než podporou, je to podľa mojich skúsenosti aj vec nedostatku a skresľovania informácií. Áno, prebieha tu aj generačný spor. Stretávam sa s tým, že mladí kolegovia ho vnímajú ako spor generácie „starých a neschopných“, ktorá drží kormidlo, je zodpovedná za súčasný stav a nechce mladých k ničomu pustiť, a generácie „mladých a talentovaných“, ktorá má pocit bezmocnosti a hnevu, búri sa proti pravidlám a vníma ich len ako zbytočnú reštrikciu. Takáto optika sa mi zdá byť veľkým zjednodušením a nestotožňujem sa s ňou. Najhorší scenár riešenia tohto sčasti prirodzeného sporu by bola podľa môjho názoru zákopová vojna, rozkol a diskontinuita. K Tvojej prognóze o chmúrnej budúcnosti SKP a SPS podotýkam, že aj v krajinách, ktoré majú za sebou omnoho dlhšiu históriu kapitalizmu než my, existuje potreba (nielen) psychoterapeutov združovať sa, vytvárať zmysluplné štandardy, starať sa o rozvoj a ochranu profesie a pôsobia v nich podobné organizácie a asociácie ako SKP a SPS.

    Osobne by som uvítala, keby najmladšia generácia neunikala k nekongruentným riešeniam ako je skrývanie sa za iné profesie (čo je mimochodom veľmi zlá „kvalifikácia“ pre prácu psychoterapeuta) a pokročila od nahnevaných kritických slov ku konštruktívnym činom. SPS a SKP sú legitímne, otvorené, demokratické organizácie, na ich pôde môžete svoje názory vyslovovať, presadzovať aj uskutočňovať. Prevezmite zodpovednosť a ukážte staršej generácii, že nie ste len skupina na všetko si sťažujúcich a nadávajúcich jednotlivcov hľadajúcich skratky a obchádzky, ale že máte svoje vízie a dokážete ich premeniť na čestné a funkčné riešenia.

    Na záver trocha nadsádzky: kedysi si mnohí ľudia po prečítaní jedinej knihy o psychológii mysleli, že sú psychológovia, dnes si mnohí po absolvovaní jedného-dvoch kurzov myslia, že sú psychoterapeuti. Ak sa psychoterapia nechce stať pokútnou, zdiskreditovanou profesiou, musí sa pred takýmto voluntarizmom chrániť. A to sa - pri všetkej úcte k neviditeľnej ruke trhu a kongruencii jednotlivca - inak ako cez náročné profesné kritéria a legitímne spoločenské superego (či už ním je zákon, SKP, SPS alebo iná inštitúcia) jednoducho nedá zaistiť.

    Jaro Farkaš povedal(a)...

    Hanka, napríklad tá testová psychodiagnostika je pre prácu psychoterapeuta naozaj irelevantná. Dôkazom toho je už len to, že väčšina zakladateľov psychoterapeutických smerov neboli psychológovia a teda ju v princípe ani nemohli používať. Aké testy používal napr. Freud, Reich, Perls? Ďalej možno spomenúť aj všetkých psychoterapeutov zapísaných v Zozname psychoterapeutov SR, ktorí majú iné než psychologické vzdelanie. Vari si nevystačia aj bez toho? Takisto by sme mohli veľmi dlho diskutovať o jej validite z epistemického hľadiska („meria“ skutočne ontologicky autonómne entity alebo len konštrukty vytvorené mysľou autora testu?) .

    Obsah vzdelania psychoterapeuta by samozrejme nemal byť oklieštený len na určitú oblasť, resp. deliť sa napr. na „liečebnú“, „rozvojovú“ (rastovú) atď. Každý psychoterapeut by mal byť pripravený pracovať so „psychopatologickými“ procesmi od „neuróz“ cez „poruchy osobnosti“ až po „psychózy“. To, čo som mal na mysli bola čisto epistemická rovina. Z môjho pohľadu nič také ako „psychická porucha“ neexistuje. Tzv. „psychopatologické“ symptómy sú z môjho pohľadu tými najlepším stratégiami vysporiadania sa s nehostinnými podmienkami prostredia, na aké sa organizmus vzhľadom na svoje vývinové možnosti zmohol. Nejde o žiadnu „poruchu“. Takže aj keby som pracoval s „borderline“ alebo „psychotickým“ klientom, vždy by to bola z môjho pohľadu LEN práca na klientovej zákazke a odblokovaní osobnostného rastu a nie „liečba poruchy“ (aj keby sa to ako „liečba poruchy“ z pohľadu zdravotníckeho psychoterapeuta javilo). Keďže zastávam na tieto fenomény iný filozofický pohľad, než súčasná medicína, nemám záujem byť nejakým spôsobom spájaný so systémom zdravotníctva. Dokiaľ nebude možné legálne vykonávať psychoterapiu aj ako nezdravotnícku profesiu, uprednostním radšej obchádzanie systému než nekongruenciu zápisom do zoznamu zdravotníckych psychoterapeutov.

    Jaro Farkaš povedal(a)...

    Určite by sa psychoterapeutické vzdelávanie nemalo obmedzovať len na výuku práce s „lahšími“ formami blokov v osobnostnom raste. Každý seriózny psychoterapeutický výcvik na úrovni kritérií EAP, vrátane tých lokálne neakreditovaných (napr. na telo orientované prístupy v ČR) poctivo učí ako pracovať aj s touto problematikou a učíte by to tak malo zostať.

    Tá metafora s chirurgom nie je na mieste, v psychoterapii väčšinou nejde o priame ohrozenie života klienta psychoterapeutom (aj keď občas je to môže byť pravda). Skôr by bola namieste metafora s alopatickým lekárom a lekárom čínskej medicíny. Tento tvoj argument nie je nijako v rozpore s pohľadom ktorý prezentujem. Klient, ktorí uprednostňuje čínsku medicínu pred západnou ide do toho s vedomím, že nejde o zdravotnícku starostlivosť garantovanú rezortom zdravotníctva. Podobne, keby bola jasne odlíšená psychoterapia garantovaná systémom zdravotníctva od nezdravotníckej, nebolo by možné argumentovať tým, že klient nevie do čoho ide. Samozrejme súhlasil by som so sankcionovaním tých, ktorí by deklarovali, že vykonávajú zdravotnícku psychoterapie a nespĺňali by patričné podmienky stanovené rezortom zdravotníctva. To, čo kritizujem je nárokovanie si rezortu zdravotníctva na výhradné právo používať názov „psychoterapia“.

    Hana Ščibranyová povedal(a)...

    Jarko, ďakujem Ti za zaujímavé informácie a podnetné myšlienky, vnímam ich ako súčasť snahy nájsť pre psychoterapiu rámec, ktorý bude pre jej rozvoj a praktické uplatňovanie najvhodnejší. Faktom je, že reálny legislatívny rámec zatiaľ u nás pre psychoterapiu ako jediný vytvoril v spolupráci s SPS rezort zdravotníctva. Tento krok vnímam ako ústretové, zodpovedné a inkluzívne prihlásenie sa k psychoterapii ako samostatnej profesii. Teraz sú na ťahu ďalšie rezorty.

    Jaro Farkaš povedal(a)...

    Hanka, ja ďakujem Tebe za možnosť verejne vyjadriť môj pohľad na vec :)

    Hana Ščibranyová povedal(a)...

    Jarko, som rada, že si svoj názor otvorene verejne vyslovil. Ak máš záujem vyjadriť ho ucelene v podobe článku, radi Ti na našej stránke poskytneme priestor.

    Klient/pacient povedal(a)...

    Mojím prvoradým záujmom ako klienta/pacienta je, aby som nemusel dobrého terapeuta opakovane hľadať ako ihlu v kope sena, aby už samotné označenie „psychoterapeut“ bolo záruku štandardnej kvality terapie. Nerád by som slúžil ako „pokusný králik“ komukoľvek, kto si o sebe myslí, že je dobrý psychoterapeut. Aj v iných profesiách sa stretávam s nízkym prahom nárokov na seba. Preto považujem tzv. „zrelé ego“ a „neviditeľnú ruku trhu“ za veľmi riskantné záruky kvality psychoterapeutických služieb. Očakávam, že profesné organizácie a legislatíva pustia na trh len psychoterapeutov splňujúcich určitý štandard. Až potom nech neviditeľná ruka trhu rozhoduje, kto z nich uspeje a kto nie.

    Jaro Fatkaš povedal(a)...

    Pohľad českého kolegu Ivana Úlehlu

    http://g-i.cz/cz/pomahajici-profesionalove/jakou-psychoterapii-bych-chtel-mit

    Hana Ščibranyová povedal(a)...

    Viaceré myšlienky Ivana Úlehlu, publikované pred desiatimi rokmi aj v časopise Konfrontace (rok 2000, roč. 11, č. 1) sú stále aktuálne. Jeho názory, že

    - psychoterapia je samostatná, nadrezortná profesia, uplatňujúca psychoterapeutické prostriedky v rôznych rezortoch rovnako,

    - psychoterapeutické vzdelanie by malo byť rovnaké pre všetky rezorty,

    - rezorty si môžu nad psychoterapeutickú kvalifikáciu pridávať svoje špecifické podmienky,

    sú mi blízke. U nás svoje podmienky vo vzťahu k psychoterapii zatiaľ explicitne vyjadril (bohužiaľ) len rezort zdravotníctva.

    Na druhej strane psychoterapiu považujem za vedecký odbor z rodiny psychologických vied, pretože bez ohľadu na to, či sa uplatňuje v zdravotníckom alebo širšom sociálnom kontexte, psychoterapeut vždy pracuje (predovšetkým) s intrapsychickými procesmi jednotlivca, páru, rodiny alebo skupiny.

    Definícia psychoterapie, ktorú Ivan Úlehla predložil k diskusii, stojí za odcitovanie:

    Záměrné, zdůvodněné a cílené použití psychoterapeutických prostředků k dosažení, obnovení a udržení kvality života klienta tak, aby mohl žít život, co možná bezpečný, podněcující, uspokojující a příjemný a to především v aspektech osobních, pracovních, zdravotních a sociálních.

    Klient/pacient povedal(a)...

    Kým je podmienkou pre vstup do psychoterapeutického vzdelávania vyštudovanie inej profesie, sotva sa dá psychoterapia považovať za samostatnú a nezávislú profesiu. Čo vlastne bráni tomu, aby na našich univerzitách vznikol samostatný študijný odbor psychoterapia?

    Klient/pacient povedal(a)...

    Ak predmet psychoterapie očividne presahuje zdravotnícky kontext, čo stojí v ceste vytvoreniu nadrezortnej legislatívnej úpravy?

    Klient/pacient povedal(a)...

    Nemohli by zdravotníctvo, sociálne veci, školstvo a iné rezorty zapracovať svoje špecifické požiadavky na psychoterapeutov do špecializačných a atestačných kritérií?

    Zverejnenie komentára









    Satirovské terapeutické presvedčenia
    Mgr. Ľubica Tománková