Zverejnenie príspevku / stránky na vybrali.sme.sk Bookmark and Share Tlač / PDF príspevku / stránky

5. februára 2015

Pohľad na náhradnú rodinu očami rovnakosti a rozdielnosti

PhDr. Anna Rybáriková

Nie je rodina ako rodina. Alebo áno? Každá je jedinečná, aj keď je „klasická“ (mama, otec a ich spoločné deti), pretože jej jednotliví členovia sú jedinečnou kombináciou spoločných i rozdielnych znakov. A neopakovateľnými sú aj rodiny nevlastné, či zmiešané (mama a jej deti, a otec a jeho deti a ich spoločné deti, ale aj iné kombinácie dospelých a detí spriaznených biologickými väzbami…).

Ale sú aj rodiny, v ktorých vyrastajú deti bez spoločnej genetiky s dospelými – rodiny náhradné. Deti do týchto rodín prichádzajú z detských domovov (resp. krízových centier) po tom, čo nemohli ostať v biologickej rodine z dôvodov nevyhovujúcich podmienok, zanedbávania, či nedostatočnej zdravotnej starostlivosti, ako aj kvôli záškoláctvu, experimentovaniu s návykovými látkami a pod.

Rodinné puto by malo dieťa cítiť od narodenia a malo by ho sprevádzať celým detstvom, dospievaním, aj vlastnou dospelosťou. Keďže detský domov (alebo krízové centrum) je často prvým krokom na tejto ceste po vyňatí z rodiny, ďalšou ich úlohou je dbať o dostatočný kontakt dieťaťa s primárnou rodinou. Ak nie je z rôznych dôvodov možná sanácia biologickej rodiny dieťaťa, tak po ďalších sociálnych, právnych a iných procesoch sa deti dostávajú do náhradných rodín (pestúnstvo alebo adopcia).

V psychologickom ponímaní prístupu k ľuďom - podľa Modelu Virginie Satirovej, americkej humanistickej terapeutky - je jedným z dôležitých presvedčení aj presvedčenie, že ľudia sa spájajú na základe rovnakosti a rastú na základe rozdielnosti. Z toho vyplýva, že ľudia na celom svete - bez ohľadu na vek, pohlavie, rasu, či náboženské presvedčenie - majú veľa spoločného. Okrem tela a jeho orgánov, sú to aj rovnaké vnútorné - psychické atribúty: každý človek je nositeľom emócií, myšlienok, vytvára si očakávania, má nezameniteľnú a jedinečnú hodnotu, má túžbu byť akceptovaný, niekam patriť, byť milovaný i milovať.

Ak má tieto túžby naplnené, tak si cení sám seba, nemá potrebu sa vyvyšovať, mať stále pravdu, ale ani sa ponižovať. Váži si druhého, nemá potrebu s ním bojovať, ani ho prerábať, pretvárať, „opravovať“. Konflikty rieši konštruktívne. Následne vytvára harmonické vzťahy, má realistické očakávania od seba i od iných. Snaží sa vyjasňovať nejasné záležitosti, overovať si, čomu nerozumel. Pripúšťa variabilitu názorov, myšlienok – u seba, aj u iných. Dokáže meniť pravidlá, ak prestanú slúžiť svojmu účelu. Nebojí sa zmien – ani u seba, ani u druhých. Za svoje pocity sa nehanbí, dokáže o nich hovoriť, pomenovať ich, učí a povzbudzuje druhých, aby si ich u seba uvedomovali - či už je to radosť, smútok, ale aj hnev, či pocity nespravodlivosti. Za svoje prežívanie neobviňuje iných, ani seba, lebo vie, že pocity sú súčasťou života, a že ich dokáže aj sám ovládať, či meniť.

Ak si naplno uvedomíme túto rovnakosť, vytvoríme priestor pre zbližovanie a minimalizujeme obavy z neznámeho, nepoznaného.

Samozrejme, že nosíme v sebe aj odlišnosti – či už v rámci jednej rodiny, národa, či sveta. A ak tieto odlišnosti (etnické, kultúrne, vzdelanostné, právne, ekonomické) budeme vnímať ako možnosť ďalšieho rastu, rozvoja, pokroku, ako aj skúmania s pocitom dobrodružstva a nie nepriateľstva, tak sa všetci jednotlivci, či rodiny a rasy môžeme obohacovať. Niekedy čakáme, že „iní budú ako ja“, ale naozaj by sme chceli každý deň stretávať, vidieť a rozprávať sa iba „so sebou“?

Pri výchove prijatých detí v náhradných rodinách teda môžu dospelí čerpať z podobností (napr. každé dieťa sa potrebuje hrať, dostávať podporu, podnety na rozvoj), ale aj z odlišností (každé dieťa môže mať iný proces zaspávania, reagovania na stres, iné chute, iné doterajšie skúsenosti…). Preto si dospelí v náhradných rodinách vytvárajú s deťmi jedinečný, postupný proces spoločného života, vymýšľajú, ako ich novátorsky a pútavo zaujať, ako ich motivovať k hre, k učeniu, k povinnostiam. Určite to bude celkom jedinečný postup, v niečom podobný, ale v niečom iný ako videli u svojich rodičov, či ako to robili pri vlastných deťoch.

A práve tento postoj a prístup ponúkame ako základ výchovy dieťaťa v náhradnej rodine. Náhradní rodičia tento prístup uplatňujú často intuitívne, prirodzene a v svojej každodennej výchove odovzdávajú dieťaťu svoje skúsenosti, rady, starostlivosť na základe svojich presvedčení a v dobrej viere dať deťom zážitok rodinného zázemia.

Na druhej strane je potrebné si uvedomiť, že odlišnosť týchto zmiešaných, či náhradných rodín vzbudzuje v okolí prirodzenú opatrnosť, či zvedavosť z neznámeho, čo môže zvyšovať napätie vo vzťahoch. Ale ak členovia rodiny s prijatým dieťaťom poukážu alebo sústredia sa na to, čo majú rovnaké s inými rodinami, napätie sa vytratí. Aj tieto rodiny majú svoje nádeje, túžby, rituály, radosti, starosti... A zase na základe odlišnosti (vekovej, etnickej, rodinnej...) sa učia viac o sebe, svojich zdrojoch, obohacujú sa o skúsenosti a následne môžu tento potenciál rovnakosti, rozdielnosti i jedinečnosti odovzdať vychovávaným deťom (biologickým i prijatým), aby boli lepšie psychicky vybavené do života.

Náhradné rodiny pri prijatí „cudzieho“ dieťaťa sú v jednom krátkom časovom úseku vystavené množstvu zmien, ktoré vyžadujú obrovskú dávku fyzickej, psychickej i sociálnej odolnosti. Niekedy vystupuje do popredia očividná odlišnosť (veková, etnická, kultúrna, náboženská…), čo môže vzbudzovať obavy, napätie, neistotu, či snahu s tým bojovať. Ale uvedomenie si toho, že majú v sebe, či v svojich skúsenostiach - v podobe rovnakosti - dostatok zdrojov na zvládanie tejto náročnej situácie, môže byť pre nich svetielkom sprevádzajúcim ich na tejto neopakovateľnej ceste výchovy.

Hovorí sa, že deti na celom svete sú rovnaké. Aj rodičovská snaha postarať sa o deti a pripraviť ich čo najlepšie do života je v pozadí každej výchovy rovnaká. Ak biologická rodina túto úlohu nevie splniť, dostávajú sa tieto deti do náhradnej starostlivosti. Sme presvedčení, že v našich podmienkach môže byť koncept sústredenia sa na rovnakosť dobrým začiatkom bezpečnej výchovy detí v náhradnej starostlivosti. Keďže odlišnosti sú v živote vždy prítomné i nevyhnutné, ale často vnímané ako nebezpečné a ohrozujúce, ponúkame ich vnímať ako zdroj vzájomného obohacovania sa a rastu.

PhDr. Anna Rybáriková

0 comments:

Zverejnenie komentára









Satirovské terapeutické presvedčenia
Mgr. Ľubica Tománková